Spomienky na Braňa Bukovského




Napíš spomienku

Príhovor Piešťancov na sv. omši 2.4.2016

Drahí priatelia / veriaci
Dovoľte mi privítať medzi nami veľadôstojného pána Petra Cibiru. Rád by som mu hneď v úvode vyslovil veľkú vďaku za jeho pochopenie, ústretovosť a ochotu s nami zdieľať túto chvíľu. Taktiež by som rád poďakoval všetkým, ktorí sa akýmkoľvek spôsobom pričinili o to, aby sme sa tu mohli stretnúť a spoločne si pripomenúť akého výnimočného človeka sme mali možnosť spoznať.
Uplynul ďalší rok od smrti Braňa Bukovského a opäť sa stretávame na spoločnej omši za Braňa. Cítime, že nám stále chýba. Radi na neho spomíname, často chodíme za ním do Trnavy a veľakrát aj pri bežných veciach na neho myslíme, pripomíname si jeho výroky, myšlienky, názory, ... .
Neraz sa zamýšľam, že čím nás tak oslovil a čím nám bol taký blízky. Braňo si dokázal získať srdcia ľudí svojou spontánnosťou, humorom a ľudskosťou. Nedržal si odstup od ľudí, ale vedel sa priblížiť k deťom, dospelým. Pochopenie u neho našli trpiaci, ľudia v ťažkých životných situáciách, ale aj tí, ktorí práve prežívali radostné chvíle. Braňova veľkosť spočívala aj v tom, že sa nebránil prežívať s ľuďmi ich bolesti. Opakovane sa vracal do rodín, kde prežívali ťažké chvíle, podporoval ich, zotrvával s nimi a vedel s nimi zdieľať ich trápenie. Neutekal od nich, nevyhýbal sa im, neprestával komunikovať s nimi - práve naopak trpezlivo a ochotne to s nimi prežíval. Úprimne môžeme povedať, že Braňo bol skutočným a dobrým pastierom duší. Pri ňom sme cítili, že sme jeho priatelia, že mu na našom vzťahu záleží. Venoval nám svoj čas, záujem, lásku.
Výstižne to popísal Antoine de Saint Exupéry v Malom princovi, ktorý sa staral o svoju ružu. Autor konštatuje, že: „Čas, ktorý si venoval svojej ruži, ju robí takú dôležitú.“ A zároveň upozorňuje: „Budeš navždy zodpovedný za všetko, čo si skrotíš. Si navždy zodpovedný za svoju ružu ... .“ Braňo ako kňaz bol výnimočný v tom, že dokázal prijať zodpovednosť za svoje ovečky, ktoré si k sebe pripútal a s láskou sa o ne staral.
Braňo mal pochopenie pre ľudskú slabosť a nedokonalosť. Učil nás nezúfať keď sme zlyhali alebo pochybili. Apeloval na nás, aby sme sa pravdivo pozreli na realitu, priznať si svoje limity a nedokonalosti, odovzdali ich Bohu a snažili sa využiť všetko dobro čo je v nás pre pomoc blížnemu.
Slávime nedeľu Božieho milosrdenstva i rok zasvätený Božiemu milosrdenstvu – aj prostredníctvom Braňa sme mali možnosť zažiť Božie milosrdenstvo. To preto nám s ním bolo tak fajn a to preto ho máme tak radi.
Často sme sa obracali na Braňa s rôznymi požiadavkami, prosbami, prianiami. Keď videl, že nám s nimi nevie pomôcť, tak iba žartovne skonštatoval, že „to nebude žiadny problém, lebo robí zázraky na počkanie a nemožné do troch dní“. Niekedy mám pocit, že asi preto musel tak skoro zomrieť, aby nám dokázal tie naše „prosby a priania“ rýchlejšie vybaviť u Nebeského otca. Takže drahí veriaci, ak Vás čosi na srdci ťaží, neváhajte to odovzdať Braňovi, on sa za nás rád s láskou prihovorí.

Piešťanci, Piešťany
6.4.2016

Kázeň sv. omše 2.4.2016

Je to už dva roky, čo tu Braňo nie je. Niektorí hovoríte, že spomienka na neho stále veľmi bolí a zovrie hrdlo i dušu. Iní zas hovoríte, že pri spomienke na neho cítite v sebe pokoj a vyrovnanosť. Mne je blízky aj prvý aj druhý pocit. Občas mi stiahne hrdlo, občas cítim pokoj. A oba pocity sú v poriadku. Vieme, že smrť vie zaskočiť aj pocitmi, ktoré prežívajú tí, ktorí zostali: niekedy pri odchode veľmi blízkeho človeka necítime nič, inokedy nás smrť nahnevá, inokedy sa bolesť ani nedá vyjadriť slovami… A najčastejšie je to zmiešanina všetkých pocitov, či ich striedanie.
Keď som premýšľal, z ktorej strany uchopiť naše pocity, spomenul som si na rozhovor, ktorý pred rokom poskytol už staručký emeritný pápež Benedikt XVI. Pápež popisuje dnešného človeka a v tejto súvislosti hovorí, že dnešný človek čaká, že sa mu Boh ospravedlní. Porovnáva to s minulosťou, kedy človek cítil potrebu, že sa musí pred Bohom hlavne kajať. Ale ten dnešný človek má v sebe niečo iné. A tak mi napadlo: patrí to aj sem? Čakáme aj pri spomienke na Braňa, že by sa mal Boh ospravedlniť?
Prekvapilo ma, že napriek svojmu veku, pápež Benedikt XVI. neodsúdil spomenutý postoj moderného človeka. Skôr naopak, spomína teológov katolíckej tradície, ktorí uvažovali v tomto duchu, alebo aspoň im bol podobný postoj východiskom v premýšľaní. Ale cez citovanie takýchto autorov posúva celú vec: v Ježišovi trpí sám Boh, Boh je citlivý, trpí kvôli zlu na svete. Ježiš je ukážkou jeho citlivosti. Nie je tým, kto by len z nadhľadu sledoval všetko utrpenie. Nie je tým, kto chce len zadosťučiniť, akosi upokojiť kvôli našim hriechom nahnevaného Boha. Ježiš sám trpí a ukazuje, že toto by tu byť nemalo. V ňom trpí Boh. Aj Boh môže mať svoju núdzu, svoje utrpenie! A ono je spojené s tým naším.
Možno vám podobný spôsob uvažovania nie je cudzí. Dnes ho už možno vnímať u mnohých kňazov i kazateľov. Pre mňa to predovšetkým znamená, že vždy záleží na tom, odkiaľ sa pozeráme na Boha i život. Môžeme sa pozerať ako tí, ktorí majú svoje nároky: toto si mi predsa mal dať! Ale môžeme sa tiež pozerať ako tí, ktorým je ľúto všetkej bolesti i zloby na svete, ktorí spolucítia, ktorým bolesť a zloba sveta nie sú ľahostajné, aj keď ich nevedia vysvetliť a riešiť.
Prečo to všetko hovorím? Kvôli Braňovi. Braňo sa pridal k Bohu, stal sa jeho spolupracovníkom na takomto spolucítiacom prístupe k svetu, spolucítiacom prístupe k utrpeniu, ktoré nemohol ani vysvetliť, ani zmeniť. Braňo sa zaradil do takejto línie prístupu k človeku, jeho veľkosti i biede. Na Braňovi bolo vidieť a cítiť, že pre neho evanjelium je presne to, čo to slovo v preklade znamená: radostné posolstvo. Jeho viera nebola súbor ideí ale život.
Braňo mal šťastnú povahu a dobrú výchovu. Pod vplyvom týchto dvoch faktorov vnímam jeho schopnosť humorom nadľahčiť ťažobu, ale aj schopnosť brať veci vážne. Pod vplyvom týchto dvoch faktorov si vysvetľujem, že žil pre druhých a s druhými. Ale Braňo mal ešte jedno dôležité šťastie: dar viery. Zvyčajne takúto vetu beriem ako klišé, ktoré sa len tak hovorí. Ale v súvislosti s Braňom to nie je klišé. Braňo naozaj žil svoju vieru ako dobrú zvesť, ako dobrú zvesť príklonu k človeku napriek všetkej biede a utrpeniu.
Sv. Terézia z Lisieux zomierala ako dvadsaťštyri ročná. Jej život, napriek tomu, že bola od detstva v kláštore, bol preplnený trápením. A trápila sa naozaj nábožensky: neraz sa pýtala „Bože, kde si?“, neraz cítila prázdnotu. Ale keď sa blížila smrť, povedala: „Po mňa si nepríde smrť, ale môj milovaný Ježiš!“ A ja som presvedčený, že toto platí aj o Braňovej smrti. Práve preto, že sa pridal na stranu citlivého Boha. Toho Boha, ktorý s nami nesie kríže, ktorý neopúšťa.

Piešťanci, Piešťany
6.4.2016

Prosby

Vrúcne prosme Boha, všemohúceho Otca,  ktorý vzkriesil z mŕtvych Ježiša Krista a oživí aj naše smrteľné telá, a volajme:  Pane, daj mu večnú slávu.
Za Braňa, za jeho láskavú starostlivosť o rodiny a jeho podporu, v radostných i neľahkých chvíľach života: Pane daj mu večnú slávu.
Za Braňa, za jeho trpezlivý, srdečný a otvorený prístup k mladým ľuďom: Pane daj mu večnú slávu.
Za Braňa, za ktorý bol oporou pre mnohých ľudí, ktorí u neho našli pochopenie a prijatie: Pane daj mu večnú slávu.
Za Braňa, ktorý svojim humorom rozosmial a potešil všetkých vo svojom okolí: Pane daj mu večnú slávu.
Za Braňa, u ktorého našli útechu chorí, trpiaci a unavení životom: Pane daj mu večnú slávu.
Za Braňa, ktorý nám prostredníctvom svojej kňazskej služby dokázal sprostredkovať Božiu lásku: Pane daj mu večnú slávu.
Za Braňa, ktorý nám dokázal zdravým sedliackym rozumom objasniť Božie zákony a pravé hodnoty života: Pane daj mu večnú slávu.
Za Braňa, všemohúci Bože, ty si povýšil do nebeskej slávy svojho Syna, víťaza nad smrťou; daj nášmu zosnulému Braňovi účasť na Kristovom víťazstve nad smrťou, aby mohol večne vidieť z tváre do tváre Teba, svojho Stvoriteľa a Záchrancu:  Pane daj mu večnú slávu.

Milosrdný Bože, vypočuj naše prosby a oživuj našu vieru v Tvojho Syna, ktorý vstal z mŕtvych, aby v nás rástla nádej, že spolu s Tvojím služobníkom Braňom budeme vzkriesení k večnému životu.

Piešťanci, Piešťany
26.4.2015

Poďakovanie - Spomienka na Braňa 25.4.2015

Drahí veriaci,
dovoľte mi využiť túto Spomienku na Braňa a prihovoriť sa v mene nás - odchovancov cirkevného gymnázia sv. Michala Archanjela – ako sa sami hrdo nazývame,  a poďakovať  sa aj ostatným DÔLEŽITÝM DOSPELÝM v našom živote.
V prvom rade by som chcel vysloviť veľkú vďaku Peťovi Cibirovi, ktorý nám spolu s Braňom pomohol prejsť dospievaním a ukázať nám pravé hodnoty v živote človeka. Až teraz, keď už máme svoje rodiny a deti si dokážeme hlbšie uvedomiť, vážiť si a oceniť ich čas, námahu, ochotu, záujem o nás, ktorý nám v tom čase dávali.
Peťo, nedá sa nám ani vysloviť ako sme radi, že sme ťa mali možnosť spoznať a prežiť s tebou časť nášho života. Radi by sme sa ti poďakovali, že sa stále na teba môžeme s čímkoľvek obrátiť a vieme, že vždy máme u teba dvere otvorené. Tiež si veľmi vážime, že nám pomáhaš prekonať Braňovu smrť a vyplniť prázdno, ktoré po ňom zostalo. Ďalej nás sprevádzaš v našich životoch a pomáhaš prekonať smútok za ním.
Dnešná spomienka na Braňa je pre nás obzvlášť náročná a smutná. Spomíname si na Braňa - človeka, ktorý je nám blízky a bol vždy plný života, humoru, srdečnosti, pochopenia a lásky. Tento rok by oslavoval 20 výročie kňazskej vysviacky. Za chvíľu si na neho budeme spomínať v priestoroch nášho cirkevného gymnázia, ktoré zaniká, s profesormi, ktorí tam už nepracujú .... .
Cirkevný gympel spolu s pedagógmi a kňazmi - Braňom a Peťom, nám umožnili prežiť jedno z najkrajších období v našom živote. Vždy sa nájdu takí, ktorí budú namietať a budú poukazovať na kvalitu vzdelania, výučby či vybavenosti školy a porovnávať .... no nám dali naši učitelia do života najviac, čo sme mohli dostať a čo by sme nedostali na žiadnej z tých slávnych a renomovaných škôl. Okrem vedomostí a zručností nám dali taký základ do života, o ktorý sa môžeme vždy oprieť, naučili nás rozpoznávať, čo je dobré a čo zlé, čo je správne a čo nie, čo má hodnotu a čo nie. Vďaka nim si vieme zastať dobro a mnohé veci spraviť len tak nezištne alebo len preto, že sú správne. Dali nám aj svoju lásku, venovali sa nám i našim mnohým problémom v škole i v súkromí.
Úprimne môžeme skonštatovať, že nechápeme, čo sa to deje či udialo, tak ako nechápeme Braňovu predčasnú smrť. Máme v sebe množstvo nejasností a nezodpovedaných otázok, avšak jediné, o čo sa môžeme oprieť, je to, čo sme sa naučili – predostrieť to Bohu a povedať, že síce tomu vôbec nerozumieme a možno sa niekde stala chyba, no veríme, že Boh má tu silu obrátiť to v prospech veci a použiť to na dobro.
Preto mi dovoľte vyloviť ešte jedno veľké ďakujem pedagógom Cirkevného gymnázia sv. Michala Archanjela a poďakovať sa im za ich láskavý a chápajúci prístup k nám. Vážime si Vašu prácu a všetko, čo ste nám s láskou sprostredkovali. Máme Vás radi, vážime si Vašu obetavosť a ďakujeme Vám za všetko, čo ste nám dali. Aj vďaka Vášmu úsiliu a vynaloženej námahe sme boli pre život dobre pripravení, dosiahli sme svoj cieľ a máme svoje miesto v živote, založili sme či zakladáme svoje rodiny.  Zostáva nám len dúfať, že aj naše deti budú mať také šťastie na takú školu, pedagógov a tútorov, ako sme mali my.
A na záver by sme sa radi poďakovali vdp. Farárovi Ondrejkovi za to, že nám umožnil zorganizovať túto Spomienku na Braňa.

Piešťanci, Piešťany
26.4.2015

Spomienka na Braňa - príhovor

Spomienka na Braňa Bukovského

Braňo bol jedným z mnohých kaplánov, ktorí pôsobili v Piešťanoch. Jedným z mnohých kňazov, ktorí sa v našej farnosti vystriedali, avšak patril medzi tých kňazov, na ktorých pôsobenie sa ešte dlho spomína. Vryl sa nám nielen do pamäte - svojou bezprostrednosťou, úprimnosťou, svojím osobitým spôsobom humoru, ale aj do sŕdc - svojou vnímavosťou, pochopením a láskou k druhým. Prostredníctvom jeho života máme možnosť spoznávať Božiu lásku k nám.
Počas jeho pobytu v Piešťanoch sme mohli zažiť množstvo mládežníckych „stretiek“, na ktorých sme spoznávali a spoločne odhaľovali pravé hodnoty života. Množstvo osobných rozhovorov, mládežníckych či školských výletov, chát, zdieľaní životných trápení, jedinečných svätých omší odslúžených vo voľnej prírode, voľnočasových aktivít, hodín náboženstiev, šibačiek, návštev v domácností či iných bláznovstiev.
Braňo bol blízky nielen deťom, mladým ľuďom a rodinám ale i seniorom. Žil s nami naše životy, prežíval s nami naše každodenné starosti, smútil s nami, spoločne sa s nami tešil, či prežíval naše životné trápenia. Braňo bol kňaz, ktorý ako jeden z mála poznal realitu nášho každodenného života a vedel pochopiť slabosti človeka. Vedel, čo prežívajú mladí ľudia, čím žijú rodiny, či čo trápi rodičov alebo seniorov. Mal blízko k chorým, trpiacim, chudobným i ľuďom, ktorí prežívali radostné obdobie svojho života. Mal prehľad v mnohých oblastiach a vedel s pokojom odpovedať aj na pálčivé otázky z histórie cirkvi či jej súčasnosti. S úprimnosťou a pokorou v srdci pri mnohých obdobiach skonštatoval, že nepatria k najsvetlejším a najčistejším obdobiam cirkvi, no vždy vedel doplniť aj širšie historické okolnosti, ktoré k nim viedli. Formoval naše životy a zohrával v nich významnú úlohu ako duchovný pastier.
Braňo bol veľmi talentovaný a nadaný kňaz. Dokázal zvládať svoju kňazskú úlohu, ktorú vždy považoval za hlavnú a prvoradú. Jeho temperament mu umožnil skombinovať ju s výrobou náboženských programov v RTVS či funkciou cirkevného sudcu. Popri všetkých spomínaných povinnostiach si však dokázal nájsť čas aj na návštevy v rodinách či pestovanie osobných kontaktov so svojimi farníkmi. Navštevoval chorých, trpiacich, vedel o starostiach i radostiach, ktoré jeho „ovečky“ prežívali a neprestával na nich myslieť v modlitbách. Rád podporoval dobré a správne veci. Mnohé aktivity financoval zo svojich osobných prostriedkov. Vedel sa zjaviť v tých najsprávnejších chvíľach v rodinách, kde zažívali krízu alebo ťažkú situáciu.
V posledných dňoch svojho života sa Braňo cítil unavený, napriek tomu mal množstvo plánov do budúcna. Začal sa zaujímať o kňazskú službu vo väzniciach, ktorej sa plánoval intenzívnejšie venovať. Nebolo mu to však už dopriate.
Braňova smrť nás zastihla nepripravených. Množstvo vecí sme mu nestihli povedať. Netušili sme, že odíde tak skoro a cítime, že máme voči nemu nevypovedané veci. Nepovedali sme mu, ako veľmi ho máme radi a ako veľa pre nás znamená. Ako si ho vážime pre to, aký je, ako by sme mu chceli povedať veľké ĎAKUJEM za všetko, čo nám dal a sprostredkoval.
„Braňo, tak veľmi by sme si priali, keby si tu mohol byť stále s nami. Bol si pre nás veľká opora a teraz márne hľadáme, o koho sa môžeme oprieť. Chodíme za tebou na hrob, plačeme a stále s tebou zdieľame všetky naše trápenia. Stratili sme v tebe nielen kňaza, pastiera, ale aj priateľa, blízkeho človeka, ktorý nás dokázal vždy pochopiť a prijať, aj keby sme vykonali čokoľvek. Braňo chýbaš nám, veľmi nám chýbaš.“
Každopádne sa stotožňujeme so slovami autora, ktorý uvádza, že : „Pri vlastnej smrti človek iba umiera, ale pri smrti druhého musí žiť!“ A my sa tu, Braňo, musíme naučiť žiť bez Teba. Častokrát „...žiadame Boha, aby nám dal odpovede na naše otázky a On nám namiesto toho pošle niekoho, kto nám tie otázky pomôže niesť.“
Čakáme na toho, kto nám aspoň čiastočne pomôže vyplniť to prázdno, čo zostalo po Tebe.
Piešťanci

Piešťanci, Piešťany
26.4.2015

Za hrsť spomienok spoza organu

Hudba v liturgii bola pre „p.f.“  veľmi dôležitá.  Zakrátko po príchode som zostala prekvapená  z otázok, nie tradičných z úst kňaza:  „A čo dnes hráme ?“ resp. „Aký hitík bude dnes?“  Po odpovedi nasledoval vždy „patričný“ komentár s návrhmi. 
Dobre poznal Jednotný katolícky spevník (JKS) od M. Sch. Trnavského. Často ma prekvapil otázkou :  „A túto poznáš ?“ Všetky tipy – hoc aj menej známe – stáli za to a dodnes ich spievame.  Jeden príklad za všetko – „ Dokonané je“ na Veľký piatok.
Osobne ma to „naštartovalo“ k podrobnejšiemu študovaniu JKS a nájdeniu ďalších zaujímavostí. Páčilo sa mi, že v speve piesní z JKS bol príkladom, sám si brával spevník a keď mohol, spieval a často k tomu povzbudzoval ostatných spôsobom jemu vlastným….
Keď sme po nejakom čase poznamenali, že sme už „vyhrali“ všetky prelúdiá,  zakrátko nám priniesol z „potuliek“ po Slovensku noty pre organ, spevník žalmov a hneď aj so svojím rebríčkom spievateľných vecí .... 
Nezabudnem na prvý Nový rok, keď po prebdetej silvestrovskej noci a ranných omšiach, tešiac sa na poludňajší spánok,  ma p.f. postavil po deviatej pred ďalšiu sv. omšu v Devíne o 12.00….kde nemali organistu. A tak som začala oprašovať  staré známe heslá: „ Vždy pripravený“ alebo „Bdejte….“ , čo sa ešte mnohokrát zišlo.
P.f.  mal veľké pochopenie a podporu pre rôzne spevácke experimenty od detí až po dospelákov. Mnohé sám inicioval. Vďaka tomu sme sa dopracovali od gitaroviek až ku gregoriánskej Missa de Angelis.  Rozmýšľali sme aj nad tridentskou omšou, no už sme ju nestihli „zrealizovať “ ... 
Osobitnú kapitolu tvorili „prekvapká“  typu –  televízne a rozhlasové prenosy sv. omší,  najmä počas sviatkov. Už keď sa blížili, opatrne sme zisťovali čo nás čaká a neminie….  ale vždy nás to vyburcovalo k posunutiu svojich hraníc.  Veľmi sa tešil „domácemu“ zboru z minuloročnej veľkonočnej nedele.
Jedným z jeho posledných „úletov“ boli spievané litánie k sv. Jozefovi.  Možno sa spievajú v seminároch alebo v reholiach. Ale v živote som nepočula, žeby sa spievali vo farnosti .... ale asi to nebola náhoda.
Príhod, hlavne veselých, by bolo ešte veľa….. pre mňa bolo hranie na ním slúžených sv. omšiach,  najmä pri sviatkoch, jeden duchovný zážitok a súčasne aj dobrodružstvo.  Že to nie je bežné a obvyklé v našich pomeroch som si začala intenzívne uvedomovať najmä posledné dva-tri roky.
Som vďačná za všetky dary a milosti, ktoré sme dostali od Pána skrze pána farára a jemu zato, že bol ochotný a otvorený rozdávať  zverené talenty s radosťou ďalej, hoci to nebolo vždy jednoduché.  Teším sa na opätovné stretnutie v nebi.

Veronika, Bratislava
17.6.2014

Sviatosť zmierenia

Sviatosť zmierenia má v živote katolíka výnimočné miesto. Nie je asi potrebné zdôrazňovať, že oná výnimočnosť môže mať tak pozitívny ako aj negatívny náboj. Úloha kňaza v roli sprostredkovateľa Božieho milosrdenstva je nesmierne dôležitá. Nachádzanie autentickej cesty k pravdivému prežívaniu a skutočnému pochopeniu, akým vzácnym pokladom Cirkvi je spoveď, to jest celoživotná úloha každého kajúcnika. Toľko teória :). A čo prax?

Trvalo mi pomerne dlho, kým som sa „prehrýzol“ kamarátskou rovinou nášho vzťahu a našiel odvahu vstúpiť do spovednice, kde sedel Braňo… Ostatné nech ostane tajomstvom tak pre dobro kajúcnika ako aj dobro sviatosti, ale tri veci by som určite rád pre zachovanie pamäte spomenul.

Prvá – pravú tvár tohto Kristovho kňaza som spoznal až pri sviatosti zmierenia. Zrazu bola preč Braňova charakteristická „všadeprítomnosť“. Namiesto toho bolo možné zažiť jeho absolútnu sústredenosť, zaujatosť a starostlivosť o dobro kajúcnika. Skrátka, bol to zrazu trocha „iný“ Braňo, ako sme ho my, jeho farníci zažívali v „civile“, a pritom stále ten istý (najmä keď už bolo po rozhrešení :).

Druhá – pri jednej zo spovedí (vzhľadom na frontu, ktorá sa vinula na lavičke pri stene kostola), keď som sa už pomaly dvíhal z kľakadla so slovami „že teda pomaličky pôjdem, lebo vonku čaká veľa ľudí“ ma Braňo (na môj vkus až neočakávane prísne) trnavsky zahriakol „kedy odídeš určujem ja! Ty si si privstal, aby si bol prvý, tak tu zostaneš, ešte som neskončil“ a „griloval“ ma ďalších desať minút… Touto spomienkou sa chcem dodatočne ospravedlniť všetkým, ktorí sa v ono inkriminované utorkové ráno kvôli mne nedostali na spoveď...

Tretia – bol som u Braňa na spovedi niečo cez týždeň pred jeho smrťou. Viac sme mlčali ako hovorili. Jeho posledné odporúčanie bolo, aby som, kedykoľvek, keď to bude možné, vošiel kamkoľvek do kostola mimo konania sa bohoslužieb a v tichu sa posadil na pár minút do lavice. Nič nehovoril, neprosil, len jednoducho s vďakou za Okamih „bol“. Braňo, dobrá rada!

kajúcnik, Bratislava
16.6.2014

dobrý pastier

+!
S pátrom Braňom Bukovským som sa zoznámila na misiách karmelitánov vo farnosti Teplická. Boli to prvé misie, na ktorých sme pomáhali predajom literatúry, a zároveň si na ne uchovávam tie najlepšie spomienky. Pán farár bol k nám veľmi ústretový, ťažko nazvať tú jedinečnú atmosféru vo farnosti, ktorá pomáhala dať alebo skôr prijať to najlepšie. Ako hovoria niektorí pátri karmelitáni: “Kerygma sa neopakuje!”. Teda takú atmosféru sme už inde nezažili, prvý a posledný krát! Vďaka za to všetko, čo páter pre misie urobil, vnímala som jej mimoriadnu obetavosť a štedrosť, aj čo sa týka starostlivosti o nás. Aj keď neprijal sv. škapuliar, lebo to tak vtedy ešte necítil, že ho k tomu Boh volá.

Ešte bližšie som ho spoznala ako pastiera duší, keďže som začala chodiť na sv. omše na Teplickú. Dal mi pocit, že na svete žijú kňazi, ktorí sa chcú veľmi obetovať za duše. Priam som si spomenula na slová z evanjelia, že dobrý pastier položí život za svoje ovce! Boli tak výstižné a nebolo to ani dávno pred jeho odchodom, čo som ho takto vyhodnotila po sv. spovedi. Dúfam, že jeho obeta života bola prijatá! Tieto veci sú tiež pramálo opísateľné slovami… Pri sv. prijímaní sa milo usmieval a dával tak celým dňom pocit Božieho i ľudského prijatia. Bolo by jednoduché zveriť sa mu aj duchovne. Avšak z akéhosi nepochopiteľného dôvodu som cítila, že nie je určený na moje duchovné vedenie. Videla som, že aj on má svoje trápenia a že aj jemu nie každý deň svietilo slnko v jeho živote. Zostala však na neho veľmi milá spomienka, myslím že u mnohých, a ľútosť, že tu už nie je medzi nami Jeho odchod si vysvetľujem tak, že Boh si povoláva to, čo je už zrelé pre nebo. Nechať dozretú úrodu na poli je riziko. Mám pocit, že aj z večnosti občas usmerní svoju ovečku ... aj k prijatiu nového duchovného správcu, ktorému vyprosujem veľa síl a milosti Ducha Svätého.

ST, Bratislava
7.6.2014

Manévre

V jarných mesiacoch zvykol pán farár Braňo organizovať krátky víkendový výlet pre maxi- aj mini-štrantov z farnosti. Jedným z cieľov bolo vzdelávanie miništrantov (čo a ako robiť pri oltári), avšak zároveň to bol aj výlet a príležitosť stretnúť sa s kamarátmi. Tohto výletu sa zúčastňovali aj niektorí otcovia miništrantov, ktorých úlohou bola doprava (zväčša autami), varenie a pomoc pri niektorých častiach programu.
Pamätný miništrantský výlet sa uskutočnil v roku 2010 v malebnej dedinke Močiar v Štiavnických vrchoch. Táto obec má menej ako 170 obyvateľov, prístup je len po úzkej ceste a nachádza sa relatívne ďaleko od ďalších obývaných miest – je v nej však Dom Sv. Františka, v ktorom sme boli ubytovaní. Zišli sme sa tam v piatok večer, bolo nás spolu asi 30-35. Najmenší chlapci išli spať a Braňo nám predstavil svoj návrh programu na sobotu:
• Prehliadka kalvárie v Banskej Štiavnici + svätá omša
• Návšteva Ranču Nádej vo sv. Antone + obed
• Banské múzeum a prehliadka bane Bartolomej
• Aquapark vo Vyhniach
• Návrat do Močiaru, večerný kurz miništrantov
Vyzerá to ako program na celý týždeň? Nie, nie je to program na týždeň, to bol typický „Braňovský deň“. A či sme to stihli? Určite áno, a nie len to – okrem toho sme stihli za kostolom v Močiari zriadiť provizórnu strelnicu, kde prebiehal (v ten istý deň) ešte výcvik miništrantov v streľbe (štyria ockovia mali náhodou so sebou vzduchovky). Kto z malých miništrantov práve nestrieľal, behal okolo kostola s plastovou pištoľou a naháňal sa s kamarátmi.
Od tohto dňa plného zážitkov a dobrodružstiev som premenoval jarný miništrantský výlet a nazýval som ho MANÉVRE.
Posledné manévre s pánom farárom Braňom sa uskutočnili v roku 2012 v Terchovej.

Martin, Bratislava
27.5.2014

Poštové známky

Keď sa v roku 2013 chystali farníci z Teplickej do Svätej zeme, Braňo po detskej sv. omši v nedeľu pred odchodom štandardne “obiehal” svoje ovečky pred kostolom. Tentokrát nielen preto, aby prehodil slovko dve, ale aby sa tých, ktorí na púť nešli, opýtal, čo im má z cesty priniesť. Najprv som odpovedal “prosím Ťa neblázni, hlavne sa šťastlivo vráťte”, ale nedal sa odbiť. Na jeho naliehanie ma v rýchlosti napadlo, že “poštové známky” - ako chlapec som ich zbieral a často míňal vreckové v POFISe na Obchodnej. Zdal sa mi to “lacný”, “skladný” a pritom originálny darček - jednoducho nechcel som, aby míňal peniaze na hlúposti a ešte mal s ním oštaru v kufri. Po návrate z púte po detskej sv. omši opäť “poletoval” vonku okolo nás a so svojim typickým úškrnom mi vtlačil do ruky obálku s krásnymi poštovými známkami z Izraela. Až omnoho neskôr som sa od jedného účastníka púte dozvedel, akými peripetiami a komplikáciami sa Braňo k známkam dostal a ako spoločne zjednávali cenu, aby ich mohol kúpiť. To je však už iný príbeh, ktorý sem musí vložiť autentický svedok transakcie :). Ešte raz ďakujem!

Palo, Bratislava
26.5.2014

Môj obdiv a úcta ku kňazovi Braňovi Bukovskému

Do farnosti Kráľovnej rodiny som chodila na detské omše. Aj keď nie pravidelne, ale vždy s úctou a pokorou, akú som nikde a nikdy predtým nezažila, za čo chcem poďakovať pánovi farárovi Braňovi Bukovskému aspoň takýmto spôsobom. Pán farár nebol tradičný kňaz. On bol ten, z ktorého išla Božia láska. Ja som sa o tejto smutnej udalosti dozvedela až na Veľký piatok, kedy som navštívila kostol Kráľovnej rodiny a mojím zvykom bolo, že pred vstupom do kostola som si išla pozrieť tabuľu s informáciami, ale keď som tam uvidela fotku pána farára Bukovského prepadol ma hrozný smútok a stále tomu nechcem uveriť, na omšu som sa vtedy nevedela ani sústrediť, bol to pre mňa veľký šok. A musím povedať, že som vtedy bola na Boha nahnevaná a vo svojej viere neistá, lebo nám zobral tú pravú vieru a čistotu ducha a nefalšovanej lásky tu na Zemi. A zároveň som si uvedomila, že naozaj nevieme dňa ani hodiny. On robil všetko srdcom a to sa snažil naučiť aj nás a bol by ešte veľkým prínosom v našej spoločnosti. Ešte stále si myslím, že to nemyslel vážne a že sa z toho výletu vráti a že to bol len žart. Je to asi tým, že nie je ľahké zmieriť sa s tým, že už nikdy nepríde a nepohladí po duši. Už nám tu zostali len spomienky, aj keď  krásne, ale len spomienky. Odpočinutie večné daj mu Pane. Bolo mi veľkou cťou, že som mohla poznať a zažiť omše s pánom farárom Braňom Bukovským. To čo zanechal v mojom srdci, už nikto nikdy nevymaže. Česť jeho pamiatke.

Martina, Bratislava
19.5.2014

Homília pri spomienkovej omši v Piešťanoch 1.5.2014

V nedeľu to bude šesť týždňov, čo Braňo od nás navždy odišiel. Nemal zlú smrť. Boli pri ňom priatelia, veľa netrpel, bol v plnom rozlete. Veľkým problémom je, že to bola pre nás smrť veľmi zavčasu. Aj preto sme tu. Ale ešte aj pre mnohé iné.
Na Braňovom pohrebe zaznelo veľa slov, pekných a cenných svedectiev. Zaznievali aj v rozhovoroch priateľov, písali sa na jeho stránku. Nechcel by som teda hromadiť spomienky či pridávať vlastné. Ale pýtal som sa sám seba a pýtal som sa i Braňa (hoci nerád používam takýto slovník), čo by chcel, aby tu zaznelo. Predstavil som si jeho tvár. Pri takýchto otázkach zväčša zaklipkal očami, v neskorších rokoch zložil okuliare – možno, aby si doprial čas, možno,  aby naznačil vážnosť – a potom zaklipkal očami a povedal niečo jednoduché, vážne či veselé.
A tak pripomeniem niekoľko vecí, ktoré väčšina z vás na Braňovi zažívala, pokúsim sa to nejako pomenovať. Neznamená to, že je to všetko, čo o ňom môžeme povedať. Sám seba vo svojich spomienkach obmedzím, nejde len o nahromadenie spomienok.
- Braňo prešiel dôležitými a náročnými postami – myslím tým jeho farnosti, činnosť v televízii (podľa svedectva je za ním až 500 relácií) a pri tom všetkom vedel prekvapiť svojou návštevou či telefonátom. Nebola to však pre neho cesta k nejakej popularite. Bolo to čisto ľudské! Ja som sa len pýtal, kde berie na to čas?! Ale hlavne, kde berie energiu?!
- s tým súvisí, že hýril nápadmi. Braňa som poznal ako človeka, ktorý je krok vpred. Vopred vedel, čo by bolo dobré pozrieť, koho by bolo dobré osloviť. Všetko to bolo s ľahkosťou i humorom. Pamätám si, ako po jednej dovolenke, kde Braňo určoval trasy, sme si hovorili – keď sme sa nevedeli rozhodnúť – nezavoláme Braňovi? O to viac si uvedomujem, že situáciu po Braňovej smrti v nejednom ohľade môžeme pomenovať, že zostalo akosi pusto.
- Braňo spájal ľudí. Boli to akcie verejné – množstvo akcií, ktoré organizoval, či len navštívil, ale mám na mysli aj skrytejšie veci – ako sa vracal k nemocničným lôžkam, ako slúžil omše za priateľov v chorobe či v núdzi (omše, ktoré si nikto neobjednal, ale boli z priateľstva), ako cez svojich známych v tichosti dohadzoval prácu. Vedel preniesť žartovnú atmosféru na hlbokú a naopak. Spojil nás aj teraz.
- Veľmi si vážim, že Braňo sa vedel ľudí zastať. A to tak v rozhovore, keď sa na niekoho poukazovalo v zlom, ale vedel zastať svojich kolegov aj pred biskupmi. Nemusel to robiť. Ale on sa nezamestnával strachom, čo to bude znamenať pre neho. Keď sme spoločne nastúpili do tejto farnosti, on bol kaplán na svojom prvom mieste. To znamená, že človek je rád, dáva sa, mohol by si budovať svoj vlastný svet. Ja som bol na prevýchove. Ale Braňo nebol ten, kto by si budoval svoj svet bez pozornosti voči mne. Ďakujem mu za to, že vedel podržať kamarátov i dať im priestor.
- A nakoniec – Braňo bol pravdivý, nestrojený. Obdivoval som, že je rovnako uvoľnený v kňazskej košeli ako v športovom. Ale to bol len povrch. Oveľa viac to znamenalo, že ho nepoburovali otázky, na ktoré sme nevedeli odpovedať (ani on, ani ja), nepoburoval ho svet, jeho hriešnosť i jeho krásy. Braňo bol sám sebou, bol na strane dobra, pravdy a krásy.
Na rozlúčku, či jeho pripomienku som zvolil čítanie, ktoré skôr počúvame na svadbách. „Chcem vám ukázať ešte vzácnejšiu cestu: čo by som hovoril jazykmi ľudskými i anjelskými, a lásky by som nemal…, čo by som všetko rozdal…, nakoniec zostáva viera, nádej a láska, no najväčšia z nich je láska“. Napísal ich apoštol Pavol. Aj keď sa to môže zdať ako oslavná báseň, predsa to napísal chlap, ktorý vedel, že svetská sláva sa rýchlo pomíňa, bol kameňovaný, prenasledovaný, ohováraný, odsúdený, ale aj vedomý si vlastných zlyhaní. Nakoniec zostáva pre neho len viera, nádej a láska. Po Braňovi zostala stopa lásky. Jeho láska sa rodila z viery i nádeje, ale nakoniec sa to otáča, zostáva len jeho láska, ktorá môže nanovo rodiť – dúfajme - i nádej, i vieru.
Boli sme s Braňom nielen priatelia, ale aj kolegovia – kňazi. Častom som hovorieval, že mi dnes medzi kňazmi chýba to, čo som zažil predovšetkým u niekoľkých starších kolegov – láska k ľuďom. Akoby sme dnes išli robiť evanjelizáciu, išli sme sa stať strážcami viery a pod., ale nie strážcami lásky k ľuďom. Pritom vnímam, že je to dnes zriedkavé v zamestnaniach a povolaniach. Ktoré povolanie je však na to viac povolané ako poslanie kňaza? Ak som sa stretol u mladších kňazov s tým, že mali skutočne radi ľudí, bola to skôr výnimka. A moje svedectvo je – Braňo bol touto výnimkou!
Braňo bol rozsievač! Odišiel ako dobrý rozsievač! Čo viac môže človek urobiť? Čo viac žiadal Kristus od svojich nasledovníkov?
Braňo, chcem Ti povedať – myslel som, že príde ten čas, ale predbehol si nás – povedať za seba: ďakujem. A hovorím to aj za nás. A ďakujem aj Tebe, Bože, že si nám ho dal do cesty, či skôr na našu cestu!

Peter Cibira, Piešťany
5.5.2014

Piešťanská spomienková omša za Braňa

Braňa sme spoznali ako kaplána. Piešťany boli jeho prvou kaplánkou. A ako on sám hovoril prvá kaplánka je ako prvá láska – na tú sa nezabúda. Myslím, že k nám mal naozaj osobitý vzťah, ktorý nám dokazoval počas celého svojho kňazského života. Vždy sa rád vracal do Piešťan. Keď mal cestu okolo, vždy sa rád u niekoho z nás zastavil. Zaujímalo ho čo prežívame, čím žijeme a čo nás trápi. Braňo bol 19 rokov kňazom a po celý ten čas sme s ním zdielali náš život. Bol nám naozaj blízkym človekom. Pre mnohých z nás sa stal kamarátom, priateľom, duchovným otcom. Prežívali sme s ním všetky veľké chvíle nášho života. Aj napriek tomu, že ako kňaz už dlhé roky pôsobil mimo Piešťan, vždy bol ochotný prísť vyslúžiť sviatosť manželstva, krstu. No neodmietol pomôcť aj v ťažkých chvíľach – prišiel dať pomazanie chorých či vyslúžiť pohreb. Jeho odpoveď na naše požiadanie o vyslúženie sviatosti vždy prišla bez najmenšieho zaváhania. Braňo dokázal z každej sviatosti spraviť peknú osobnú slávnosť, na ktorú sme sa ešte dlho spomínali.
Braňo vedel citlivo vnímať udalosti, ktoré sa odohrávali okolo neho. Poznal situáciu v rodinách, s ktorými udržiaval kontakt a vždy vedel byť veľmi ľudský a chápajúci. Vedel, ktorá rodina potrebuje podržať v ťažkej chvíli, vedel, kedy má ísť náhodou okolo, aby sa mohol zastaviť a povzbudiť ich. Rovnako ako vedel, kedy je dobré niektorú rodinu vytiahnuť von, na výlet, na prechádzku a prežiť s nimi jednoduchý pekný deň naplnený rozhovormi, humorom a vzájomnou spoločnosťou.
Na Braňovi bolo výnimočné, že aj napriek tomu, že žil kňazským životom poznal každodenné problémy a starosti rodín. Vedel ako to v rodinách s malými deťmi chodí, čo mladé rodiny riešia a čo ich trápi. Pri návštevách rodín nikdy nezabudol priniesť deťom nejakú maličkosť, našiel si čas na hru s nimi, pobláznenie. Deti ho milovali a rovnako bolo evidentné že v Braňovom živote majú deti osobité miesto. Braňo sa veľmi tešil z rodín. Vedel však pochopiť, čo riešia rodiny, v ktorých už deti odrástli a vedel im ponúknuť intenzívnejšie zapojenie sa do farského spoločenstva. Myslím, že pochopenie u neho našli aj seniori i ťažko chorí a každý, kto sa na Braňa obrátil s prosbou o pomoc.
Keď sme Braňa spoznali, boli sme mladí študenti, gymnazisti, deti na prahu dospelosti, hľadajúci a objavujúci svet. A bol to práve Braňo, ktorý nás výrazne ovplyvnil v našom ďalšom smerovaní životom. Mnohých z nás priviedol k pravej viere, ukázal nám Boha v jeho „Božskej i ľudskej podstate“, ukázal nám, že viera nie je akási formálna povinnosť a súbor zvyklostí,  ale obrovská milosť, nádej, opora v ťažkých chvíľach ... . Mali sme možnosť naučiť sa diskutovať a obhájiť si svoj názor na stretkách, ktoré Braňo viedol. Učil nás spoznávať čo má v živote hodnotu a čo je v skutočnosti dôležité. Cez nekonečné spoločné rozhovory na stretkách, po večerných omšiach či na výletoch nám umožnil dozvedieť sa viac z tém, ktoré nás zaujímali i trápili. Neviem ako to robil, ale mal neskutočný prehľad z mnohých oblastí a problematík. Vedel zaujať jasný postoj i priznať, že v niektorej oblasti zatiaľ nemá cirkev jednotný názor. Vždy nám zdôrazňoval, že je dôležité rešpektovať prirodzené Božie zákony a že keď sa snažíme niečo riešiť, tak nech sa na to pozrieme jednoduchým sedliackym rozumom. Myslím, že predovšetkým vďaka jeho otvorenosti diskutovať na rôzne témy nás vyzbrojil do života jasnými postojmi a názormi na mnohé veci.  A zároveň priamo svojim životom nám ukazoval aké sú to bezvýhradné vzťahy, bezvýhradná láska, odovzdanosť a služba ... . Nuž a ako bonusom nám bol jeho nákazlivý humor, ktorý nám doteraz rezonuje v ušiach, jeho nezdolný entuziazmus, energia, sila ... . Možnosť „robiť zázraky na počkanie a nemožné do troch dní“ .
Braňo bol výnimočný kňaz. Vnímali sme ho ako verného kňaza, hlásateľa Božieho kráľovstva na zemi. On svoje kňazstvo žil naplno a s radosťou. Učil nás, že každý vo svojej pozícii a úlohe, ktorá mu bola daná by mal robiť veci s láskou a na väčšiu Božiu slávu – ako často hovorieval ...
Braňo bol skutočným pastierom ľudí. On sa s láskou staral o svoje ovečky, zaujímal sa o nás. Do všetkého čo robil nezabudol pridať aj duchovný rozmer. Bol odrazom Božej lásky, ktorá nám cez neho prúdila.
Braňova smrť nás zaskočila. Mnohé veci zostali medzi nami nevypovedané. Nestihli sme mu povedať, ako veľmi si ho vážime a ako veľmi ho máme radi, ako veľmi pre nás znamená a ako veľmi nám chýba. Aj napriek tomu, že Braňo je už 39 dní mŕtvy, nie je deň, kedy by sme si na neho nespomenuli. Stále hľadáme odpoveď na otázku PREČO musel tak mladý a tak dobrý človek odísť tak skoro. Človek, ktorý bol oporou pre mnohých, človek, ktorý svoj život žil pre druhých, človek, ktorý bol ochotný sa rozdať, človek, ktorý láskyplným a ľudským prístupom bol potechou pre mnohých. Nie som si istý, či existuje dostatočná odpoveď na túto otázku. Ešte dlho nás bude bolieť Braňova smrť, ešte dlho ho budeme čakať, či náhodou nepôjde okolo a nezastaví sa ... . Jediné, čo vieme teraz s určitosťou povedať je, že ďakujeme Pane, že sme mali možnosť spoznať Braňa a že sme mohli s ním kráčať životom 19 rokov.
Dovoľte mi skončiť slovami malého chlapca, ktorý bol na jednej z akcií, ktorú Braňo organizoval pre rodiny. Pri lúčení s ním prišiel za ním a povedal: „Braňo, ďakujem, že som mohol byť s tebou.“ Tak aj my Braňo - ĎAKUJEME, že sme mohli byť s tebou.
    S láskou spomínajúci Piešťanci

Piešťanci, Piešťany
1.5.2014

Pre potešenie

Ahojte,
s Braňom je spomienok a spomienok (od „Rakvaband-u“ po čakanie na polnoc po popolcovej strede s paštikou na stole…) ale to by bolo na viac fliaš vína…
Viete, z času na čas hovorieval, že už dáko nevie pomôcť Teplickej, že to už naštartoval a dáko to beží a že už by aj šiel dakam ďalej, hoci je mu na Teplickej dobre.  Ja si myslím, že Braňo to premyslel…avšak „Situácia sa zmenila skôr akoby nastala…“  a on nám všetkým šiel pomáhať „zhora“.
Keď mi je teraz tak trochu clivo za Braňom, pozriem sa do mobilu na jeho poslednú sms-ku, čo mi poslal a je mi krajšie… „Aj keď oneskorene ale mocnu ochranu Sv. Jozefa vyprosujem. Brano“

Ex-Kosťo No.3, Bratislava
25.4.2014

Strieborna svadba

Pána farára Braňa sme zaregistrovali. keď k nám začal chodiť na vysokoškolské osmičky. Farári sa na nich pravidelne striedali, ale on nás zaujal svojím bezprostredným prístupom, oslovoval nás „priatelia“ a vždy sme sa potešili, keď prišiel omšu slúžiť práve on.
Keď sa stal naším farárom, mali sme pocit, že sme už starí známi. Ale poznali sme len my jeho a nie on nás .
Postupne sme sa však začali spoznávať – pred kostolom po svätej omši, na dovolenkách v Ríme. v Chorvátsku, na stretnutiach na fare, vo farskej kuchyni a jedálni…
Keď sa na jeseň v roku 2012 blížilo 25. výročie nášho civilného sobáša a 10. výročie prijatia sviatosti manželstva, zašli sme za Braňom s tým, že by sme si chceli obnoviť manželské sľuby. Po chvíľke srandičiek sa mu rozžiarili oči a spýtal sa nás, či by sme to nemohli urobiť ako obrad na vysokoškolskej osmičke – ako príklad pre mladých. Chcel mladým ukázať, aké sú božie cesty, ako v nás Pán koná a že niekedy to trvá dlhšie, kým k nemu nájdeme cestu. A tiež, že manželstvo je na celý život a aj po 25 rokoch spolužitia v ňom môžu byť ľudia šťastní.
Za pár dní sme v nedeľu večer kľačali na kľakátkach pred oltárom a usmiatou Braňovou tvárou. Keď posväcoval obrúčky, ktoré sme narýchlo kúpili, nezabudol pripomenúť, že sú strieborné ako naša svadba a že sa už teší na našu diamantovú.
Ani nie o rok, keď sme sedeli u nás doma a viedli rozhovor o všeličom možnom, veľmi cítil potrebu urobiť pre manželské páry našej farnosti nejakú aktivitu zameranú na budovanie manželských vzťahov a poprosil nás o podporu. A tak sa začali sobotné stretávania s knihou o partnerských vzťahoch.
Naposledy sme boli u neho doobeda 1. marca, po krste malého Antonka. Mal plnú hlavu plánov ako zlepšiť okolie kostola, zrealizovať nové sadové úpravy, vybudovať v spolupráci s mestskou časťou futbalové ihrisko… A poobede sa už ponáhľal do Rodinkova, za našimi bývalými študentmi, ktorý medzičasom dospeli a založili si svoje rodiny…
Vďaka za všetko, Braňo.

Zuzana a Peter

Zuzana, Bratislava
24.4.2014

Vigília Vzkriesenia

Už pár rokov sme s manželom chodili na vigíliu Pánovho zmŕtvychvstania na Teplickú, pretože po obradoch bolo treba rozobrať Boží hrob a pripraviť chrám na Veľkonočnú nedeľu. Museli sme prísť veľmi skoro, aby sa nám ušlo sedieť -  kostol bol vždy natrieskaný hodinu pred začiatkom. Raz sme si priniesli aj rybárske stoličky, aby sme nemuseli stáť ako rok pred tým. Vydržať v stoji nebolo jednoduché -  obrady na Telickej , najma na Vzkriesenie,  boli vždy “dlhé”.

Nuž, dlhé...  , ale na všetko bolo dostatok času. Všetko, čo sa uskutočnilo na obradoch sa dalo zároveň do hĺbky aj prežiť a teda aj pochopiť. Pán farár Braňo konal tieto obrady s plnou vážnosťou a dostojnosťou.  Pri obradoch sa inak hyperaktívny pán farár nikam nenáhlil.  Okrem toho všetko mal perfektne zorganizované. Vždy mal kto čítať, mal kto miništrovať, mal kto spievať  (mimochodom sú tam výnimočné hudobné talenty, ktoré umocňujú atmosféru všetkých bohoslužieb) i hrať  na organ. Všetko bolo ako má byť , nikdy nechýbal nový paškál, svatená voda ani žiadna liturgická nádoba.  Vždy som mu po obradoch hovorila, že boli krásne. Iné, vhodnejšie slovo som na to vtedy nenašla.

Nemala som odvahu ísť tento rok, po jeho smrti,  na vigíliu na Teplickú. Obávala som sa , že to jednoducho “nezvládnem”. Že tam mi ho všetko bude pripomínať a bude mi to ľúto.
Tak sme išli inam. Mysliac si, že to nebude pre mňa náročné. Omyl. Bolo.

Keď sme sa vrátili zo Vzkriesenia, ešte sme v telke zachytili prenos Voskresenia z moskovského chrámu Najsvatejšieho Spasiteľa. Naša západná liturgia je nádherná a ako mi povedal manžel, asi by si na východnú nezvykol… Neviem prečo, ale práve tá východná liturgia mi v tej chvíli keď som ju pozerala v telke odkryla význam biblického slovného spojenia “nebeský Jeruzalem”. Tá myšlienka bola neuveriteľne skutočná. Celkom mi zreálnila obraz o nebi a o ľudskej náplni v ňom - adorovať Všemohúceho vo večnej bohoslužbe, kde hlavným celebrantom je Kristus a koncelebrantmi Jeho kňazi. A nadobudla som jednoznačné presvedčenie, že Braňo je medzi nimi…

Obrady pána farára Braňa bývali krásne. Ale nie kvoli bohatej výzdobe, nádhernému spevu či veľkej účasti veriacich. Alebo preto, že boli “dlhé”. Boli krásne najma preto, že boli pravdivé. On na nich nepredstieral, ale naozaj adoroval Krista.  Tak, ako to robí teraz v spoločenstve Božích vyvolených naveky.

Ďakujem Ti, Bože, za toto poznanie.  TY si PRAVDA a ŽIVOT.

Bernadeta, Bratislava
20.4.2014

Prvý výlet miništrantov

Prvý miništrantský výlet mal byť vlastne výlet chlapcov a ich otcov. Niektorí chlapci ešte miništrantmi neboli, ale pán farár ich chcel takýmto spôsobom k tejto službe pozvať. Určil sa termín, bolo to 1. – 4. mája 2008 a začal sa robiť zoznam. Postupne sa chlapci nahlasovali, či už so svojimi otcami alebo bez nich. Týždeň pred výletom poslal pán farár konečný zoznam spoluorganizátorom a aj mne s Gabikou, keďže sme boli do organizovania výletu zaangažované. Neverili sme vlastným očiam, keď sme zoznam uvideli.  29 detí, 10 otcov, pán farár, pán kaplán, kostolník Jožko… Do jednej chalupy so 4 izbami!  A pán farár sa tváril spokojne, vôbec si nerobil žiadne starosti. Aspoň to tak vyzeralo. Ešte urobil aj rozpis, kto s kým pôjde v aute a poslal pokyny. 
No my dve s Gabikou sme videli už vopred všetky problémy, ktoré by s tým mohli byť spojené a ktoré mohli vzniknúť, a to samozrejme, ako správne mamy, čo najčernejšie. Či už so stravou, s hygienou, so spaním… To snáď nemyslí ten pán farár vážne!  Ale čo teraz? Rýchlo sme začali rozmýšľať, čo ďalej a rozhodli sme sa konať. Buď sa zredukuje počet osôb (ale ako, koho zo zoznamu vyškrtnúť?), alebo, Gabiku napadla výborná myšlienka, rozdeliť deti a zorganizovať výlet dva víkendy po sebe, keďže nasledujúci týždeň bolo tiež v piatok voľno,  bol to 8.máj.  Takto sme to opatrne obidve napísali Braňovi a čakali, čo sa bude diať. A hneď prišla aj odpoveď. Pán farár problém, hoci sa tak netváril, videl tiež, ale cúvnuť sa už nedalo, keďže sa všetci chlapci na výlet tešili. Veľmi rád prijal návrh urobiť dva výlety.  Jeden víkend išli teda na výlet mladší miništranti a ich otcovia, druhý víkend starší. Bolo im tam vraj veselo, ako nám oteckovia neskôr referovali (neviem, či si to práve oni viac neužili ako deti, moc sme sa toho nedozvedeli, jedine, že nakŕmili deti špekáčkami a oni sa hostili na pečenom jahňati ). Okrem zážitkov si z prvého víkendu priniesli aj črevnú virózu, ktorou po návrate postupne nakazili ostatných.
Takto sa začala éra miništrantských výletov, ktoré pán farár rád organizoval pre svojich miništrantov, ale aj ich otcov.

Andrea, Bratislava, Teplická
15.4.2014

Ako sme vymrzli v saune

Bolo to asi v januári 2012, keď sme zavolali Braňa na krátku lyžovačku do Zázrivej na našu chalupu.
Dohodli sme sa asi piati chlapi, stretli sme sa v piatok ráno na sedmičke, potom sme sa nasúkali do Martinovho nového auta a vyrazili sme. Všetci sme sa veľmi tešili,  skúšali a testovali nové auto, hovorili o deťoch a plánovali letné prázdniny. V Zázrivej nás čakali dvojmetrové záveje a teplota -16 stupňov. Šup do lyžiarskeho oblečenia a rovno na svah. Takmer jediní na celom svahu sme sa lyžovali na nádherne upravenej trati alebo v po pás hlbokom snehu. Padali, vstávali, smiali sme sa a tešili sa ako malé deti. Aby toho nebolo málo, tak sme večer vytiahli lopaty, prekopali v záveji cestu k saune a zakúrili. V tom neskutočnom mraze sa nám podarilo dosiahnuť aspoň akú takú „izbovú“ teplotu, ale statočne sme tam ako sliepočky v kuríne sedeli na bidielku, rozprávali sa, ťahalo nám na kríže a mrzli nám prsty na nohách. Odvážne sme sa ešte vydrhli snehom a celé dobrodružstvo nakoniec pri krbe zapili „KBS“-kou, ktorú Braňo stihol kúpiť v dedine. Doteraz si pamätám o čom sme sa do noci zhovárali. S Braňom žiadna debata nezostala bez úžitku. Na druhý deň sme vyskúšali Kubínsku hoľu, ktorú celú zaliatu slnkom Braňo prirovnával, k svojim obľúbeným francúzskym svahom. Keď sme ho večer vykladali na Teplickej aby stihol „šestku“ tak nám veľmi ďakoval – „chlapi som veľmi rád, že ste ma zobrali so sebou, ďakujem!“ Aj my Braňo, aj my sme radi že si si našiel čas, nie len vtedy ale vždy, že sme ťa mohli počúvať, slobodne s tebou diskutovať a spoločne sa radovať. Aj my Ti ďakujeme!

Tomáš H., Bratislava
10.4.2014

Letenka do raja

Je sviatok Vsetkych svatych v roku 1994. V Katedrale sv. Jana Krstitela v Trnave pristupuje k ambonu nas rodak, zatial este diakon Brano Bukovsky, aby predniesol u nas svoju prvu homiliu. Hned pri uvodnych slovach sa nam zacina zatajovat dych a je zrejme, ze Trnava sa chysta dat nabozenskej obci dalsieho vynikajuceho duspastiera. Slova zapadaju do kontextu kazne ako jednotlive zrnka ruzenca a my pocitujeme vo svojom srdci velku radost, vdaku i hrdost na nasho Trnavcana. Bol jednym zo silnej skupiny trnavskych bohoslovcov, z ktorej vzisiel i terajsi bratislavsky arcibiskup-metropolita Stanislav Zvolensky, dekan Bratislavy-Stred Jan Adamus, ci byvaly riaditel SSV a terajsi riaditel KN Vendelin Pleva.
Cas plynul a prienik mojich ciest s cestami vdp. Branislava Bukovskeho nebol prilis casty, kazde nahodne stretnutie s nim v Bratislave pri sv.omsi ci pri vysluhovani sviatosti mi vsak vzdy viac a viac odhalovalo kvality tohto vzacneho duchovneho otca.
I ked sa jeho krasny, na lasku k Bohu a bliznym tak bohaty zivot pocas vytuzenej dovolenky v nadhernej prirode vzdialenej stovky kilometrov od vlasti prekvapivo nahle zastavil, verime, ze jeho Sef mu vystavil “V.I.P.” dovolenkovy poukaz do destinacie najziadanejsej, ktorou je raj…
Vdp.Branko, vdaka za ukazkovy priklad, ako zit svoje knazstvo, prosime Vas: “Orodujte aj tam hore za nas!”

S uctou a vdakou Renata Kollarikova z Trnavy

Renata, Bratislava/Trnava
9.4.2014

Rozlúčkový príhovor v Bazilike sv. Mikuláša v Trnave dňa 8.4.2014

Vážená smútiaca rodina,

dovoľte mi, aby som vám v mene generálneho riaditeľa RTVS Václava Miku a programového riaditeľa STV Tibora Búzu vyjadrila hlbokú úprimnú sústrasť nad náhlou a nečakanou stratou Vášho syna, brata a nášho kolegu Mgr. Branislava Bukovského. Jeho smrť šokovala celú Slovenskú televíziu. Zdieľame bolesť a smútok spolu s vami. Ospravedlňte, prosím, neúčasť generálneho riaditeľa RTVS a programového riaditeľa STV na tejto rozlúčke z dôvodu, že sa nachádzajú na dlhodobo plánovanej pracovnej ceste v zahraničí.

Keď som pred 16timi rokmi nastúpila do Hlavnej redakcie duchovného života vtedajšej Slovenskej televízie ako redaktorka, medzi prvými som sa zoznámila s mladým kňazom Branislavom Bukovským, ktorý v redakcii už pracoval ako moderátor a redaktor náboženského magazínu Dobrá zvesť. Veková príbuznosť nám umožnila skoré vzájomné tykanie, preto si dovolím v tomto príhovore nazývať dôstojného pána Bukovského krstným menom, tak, ako sme ho volali všetci v televízii. 
Ako sa Braňo do Slovenskej televízie vôbec dostal? Vtedajší  šéfredaktor Hlavnej redakcie duchovného života Kristian Bezák požiadal dp. Štefana Heréniho, aby mu dal tip na schopného redaktora s katolíckym teologickým vzdelaním. Pán farár Heréni pánovi Bezákovi povedal, že pozná šikovného kňaza, svojho bývalého kaplána Braňa Bukovského, ktorého snom je pracovať v médiách. V tom čase bol Braňo kaplánom v Modrom kostolíku a tak šéfredaktor pán Bezák žiadal o súhlas vtedajšieho bratislavského dekana Mons. Jána Formánka.  Hoci to nebolo jednoduché, pretože rozsiahla Farnosť sv. Alžbety si vyžadovala množstvo pastoračných povinností, predsa v roku 1997 Braňo nastúpil do Slovenskej televízie ako interný zamestnanec. Tak sa začala jeho televízna kariéra, ktorá s malou prestávkou trvala 17 rokov.

Braňo pracoval v redakcii s jemu vlastným zanietením na viacerých pozíciách:  moderátor, redaktor, dramaturg a v rokoch 2001 – 2004 aj ako šéfproducent vo vedení redakcie. Na svojom konte má okolo 500 relácií, ku ktorým patria: Dobrá zvesť,  Štúdio 2000, Duchovné slovo, Príhovory osobností, Klub Nikodém, Veľkonočné rozprávanie, dokumentárne filmy a náboženský magazín Orientácie, ktorý pripravoval 10 rokov nielen redakčne, ale aj autorsky. Navrhol a profiloval dokumentárny cyklus Dedičstvo otcov o záchrane sakrálnych kultúrnych pamiatok, ktorého jedna časť dokonca získala filmové ocenenie Igric.  Zamestnanec s teologickým vzdelaním bol pre redakciu výhodou, zárukou odbornosti a kreditbility redakcie.
Braňo veľa čítal, bol veľmi tvorivý a vedel si vymyslieť množstvo zaujímavých a hlavne nových tém z rôznych oblastí duchovného života, o ktorých by sa dalo veľa rozprávať. Vždy, keď mi oznámil nejaký nápad,  tváril sa tajuplne, ale zároveň šťastne, že zasa má čím prekvapiť. „ Neboj sa, bude to dobré, uvidíš, aký výborný materiál sa nám poradilo nakrútiť...“ odbil ma vždy, keď som sa zaujímala o detaily. Povestné sú jeho témy najmä z našej novodobej a zamlčiavanej histórie z čias totality, na ktorých spolupracoval s mnohými renomovanými historikmi. Takpovediac´ mal nos na vyhľadávanie zaujímavých respondentov a nepublikovaných autentických archívnych záberov, ktoré nám na schvaľovacích projekciách s hrdosťou prezentoval. Vďaka vlastnej pastoračnej praxi nachádzal množstvo ľudských príbehov obrátenia, ktoré publikoval v magazínovej rubrike Svedectvo. Nezanedbával ani sociálne témy, alebo také, ktorým sa bežné médiá vyhýbajú, napr. o ľudskom utrpení a smrti. Iba Pán Boh vie, koľko ľudí k nemu Braňo priviedol prostredníctvom svojich programov.

Ale Braňo nebol len kolegom z práce. Bol predovšetkým duchovným, otvoreným pre dušpastierske potreby kolegov z STV. Jednému krstil dieťa, iného pripravoval na sobáš, ďalšiemu odslúžil omšu,  za ktorú nechcel nič zobrať a tak podobne. Vždy bol ochotný pomôcť a pracovať aj nad rámec svojich kňazských a redakčných povinností. Raz – bolo to po sviatku Troch kráľov - sa na mňa obrátil kolega z inej redakcie, že či by som mu vedela zaobstarať svätenú vodu. „Načo ti je svätená voda?“ pýtam sa. „No vieš, chceli by sme ňou pokropiť kanceláriu našej šéfky, ktorá tam cíti zlé sily.“ Išla som samozrejme za Braňom, ktorý to najskôr považoval za nemiestny televízny vtip…, ale nakoniec to prijal s podmienkou, že kolegom vysvetlím, že ide o vážnu vec a, že to nie sú  žiadne magické praktiky. Priniesol štólu, svätenú vodu, kriedu a tymian a v danej kancelárii za prítomnosti kolegov z iného oddelenia a ich šéfky vykonal katolícky obrad. Pre mňa bolo silným duchovným zážitkom vidieť kolegov , medzi ktorými boli aj neveriaci alebo nekatolíci - s akou bázňou pristupujú k obradu a s plnou vážnosťou odriekajú modlitebné formuly.

Práca v Slovenskej televízii bola Braňovou „srdcovkou“, mal ju naozaj rád. Často zvykol vtipkovať  o tom, ako mu respondenti pri nakrúcaní hovorievali: „Vy ste ten Bukovský z titulkov? No konečne Vás aj vidíme.“

Braňo sa nebál vo svojich programoch prezentovať skutočné hodnoty vyplývajúce z prirodzeného a Božieho zákona.  Nebál sa hovoriť pravdu o Kristovi, najmä vtedy, keď to bolo nepopulárne, napríklad po vypuknutí šialenstva Dana Browna. Nebál sa obraňovať cirkev, keď svet na ňu útočil. Mal veľkú odvahu prostredníctvom svojich relácií ohlasovať zo striech. Myslím si, že úlohu šírenia Evanjelia a jeho právd, splnil dokonale. Nech mu je ten, ktorého hlásal, obraňoval, ale aj žil večnou odmenou.

Bernadeta Tokárová
vedúca dramaturgička Redakcie duchovného života RTVS

BT, Bratislava
9.4.2014

Brána slávy

Brána slávy

Jedna z mojich posledných spomienok na nášho pán farára Braňa je z 10. marca 2014, kedy bolo v kalendári meno Branislav. Cestou na večerný badminton som Braňovi zaprial všetko najlepšie, na čo sa najprv typicky uškrnul či pousmial a dodal „Jaaaj, Branislav, Brána slávy“. V tej chvíli ani jeden z nás nemal potrebu tento akoby pomimo vyslovený dovetok ďalej rozvíjať a tým bolo celé pripomenutie meninového sviatku minulosťou, veď nakoniec NTC je od fary kúsok.

Včera v Dóme sv. Martina, dnes v katedrále sv. Mikuláša, tu na stránke, ale aj vo vzájomných rozhovoroch a stretnutiach si popri smútku zo straty nášho Braňa uvedomujeme, že bolo úžasné byť v jeho blízkosti. Ľudskosť, ktorú som všelijakým spôsobom zažíval v jeho prítomnosti, táto človečina je pre mňa svedectvom Braňovej viery. Osobitne cez jeho láskavý prístup k rodinám, manželom, dospelým i tým mladším, bolo možné zakúsiť, čo to znamená vidieť Ježiša vo svojom blížnom. A to bez ohľadu na sympatie.

Ak sa dá poslanie či úloha veriaceho kresťana vyjadriť aj tak, že má byť nástrojom Kristovej lásky, potom, inými slovami, priamo z Tvojho mena, Branislav, bol si pre mňa, pre nás, bránou, cez ktorú sa nám ukazovala Božia láska k nám. V tomto veľkopôstnom období očakávajúc slávne zmŕtvychvstanie, sa žiada dodať, „bránou slávy“ Krista.

Lukáš, Bratislava
8.4.2014

Iba krátka úvaha

Dnes som sa zúčastnil pohrebu nášho p. farára v Trnave. Na záver som ako väčšina hostí hodil hrsť hliny na truhlu do jeho hrobu. Bolo mi to strašne ľúto a rozmýšľal som,..., vlastne ani už neviem nad čím. Mechanicky som si oprášil ruky a podvedome si otrel pravú o sako. Na čiernej látke ostali stopy po hline. Dalo mi dosť práce očistiť látku ešte na cintoríne tak, aby na nej neostali hnedé šmuhy.

Nevdojak mi pri oprašovaní saka napadol text pesničky Karla Kryla z LP Rakovina, citujem:

“...však vápno neseškrábem, když vězí na duši.!” Pre “nepamätníkov” r. 1968 uvádzam, že to bola narážka na proti ruské heslá popísané vápnom po stenách a inde, ktoré sa neskôr v rámci tzv. normalizácie zoškrabovali alebo zatierali.

Vrátim sa ale späť k hline z trnavského cintorína. Tú sa mi napokon podarilo odstrániť zo saka. Ale z môjho vnútra (aj keby som chcel, akože nechcem) sa mi nikdy nepodarí odstrániť stopy, ktoré tam zanechal náš p. farár. Človek sa až teraz dozvedá, koľkým ľuďom pomohol, našu rodinu nevynímajúc. Pritom s vysokou pravdepodobnosťou hraničiacou s istotou poznám iba zlomok z jeho dobrých skutkov. Pripadá mi to ako povestná špička ľadovca, ktorá trčí nad hladinou. Na rozdiel od skutočného ľadovca sa chvála Bohu tento virtuálny netopí. Okrem iného aj preto, že vzácnu duchovnú hlinu, čo väzí na mojej duši, nechcem a nemôžem oškrabať.

Vlado D, Bratislava
8.4.2014

Výzdoba Božieho hrobu

Som dlhoročná Braňova kolegyňa z STV. Pracovali sme spolu 16 rokov. Náš vzťah bol viac profesný až kým mi Braňo povedal, že mu nemá kto urobiť výzdobu Božieho hrobu na Veľkú noc a či by som mu s tým pomohla. Samozrejme, nemohla som odmietnuť aj preto, že som to považovala za možnosť získať malú zásluhu na ceste do neba. A netajím sa tým, že výzdoba kostola je mojou záľubou až vášňou. Zaroveň mi to umožnilo nahliadnuť do života Braňovej farnosti. A tá teda žila!!!!!! Bolo to ozajstné autentické spoločenstvo! Žiadna nuda, žiadna strojená či formálna atmosféra, ale jedna veľká rodina.

Keď nastal Veľký týždeň, Braňo ma vzal do veľkoskladu kvetín aby sme vybrali vhodné kvety na výzdobu.  Vošli sme do obrovského mrazáku s množstvom najrožičnejších nádherných domácich, ale aj exotických kvetov.  “Aká by mala byť podľa teba farebnosť?“pýtala som sa teraz už pána farára a nie kolegu .  “Taká jemná, jarná, ale nechám to na teba…” povedal a ukazoval mi všetky možné farby a druhy kvetov. “Berika” tak ma volal ” čo povieš na tieto?” V jedne ruke držal tulipány a v druhej ruže… Pomoc! Vobec sa k sebe nehodili. Pýtala som sa ďalej. “Akú máš predstavu o veľkosti výzdoby?” (Inými slovami : koľko možeš investovat na kúpu? ) “Koľko bude treba , o to sa nestaraj” odvrkol a dodal: “Ale urob to tak , aby to všetci obdivovali!!! Veď aj v Dóme Janko Hudec ( vtedy dómsky farár, pozn. autora) robí taký krásny hrob, že ho všetci zahraniční turisti chodia obdivovať !”  Priznám sa, že v tej chvíli som vobec netušila ako by mohla vyzerať výzdoba Božieho hrobu v takom super modernom kostole akým je kostol na Teplickej. Ale pochopila som, že Braňovi veľmi , ale naozaj veľmi na tom záleží. ” Bože moj” , uvažovala som v duchu, “na čo som sa to dala nahovoriť? Veď  ja nie som profesionálna floristka!” Vŕtalo mi v hlave. Nuž, akcia bola rozbehnutá, nemohla som cúvnuť.“Berika, nebudeš potrebovať nejakú zeleň?“pýtal sa ma Braňo a nadšene pobehoval po miestnosti s kvetmi hore-dole a vyťahoval z regálov rozne exotické listy paliem, všeliaké  halúzky a ozdobné trávy, len aby som náhodou na niečo nezabudla :).. ” Jasné, zeleň sa vždy hodí” odvetila som.  S Božou pomocou sme nejaké kvety vybrali. Teraz sa už presne nepamatám aké to boli po prvýkrát…  Ale bolo ich veľa.

Ďalšia otázka, ktorú sme riešili bola, čo dať do vlastného hrobu k soche mŕtveho Ježiša.Vyšli sme z mraziaceho pultu k črepníkovým kvetom od výmyslu sveta.  “Ježiška musíme pekne ozdobit” opakoval Braňo dokola a navrhoval, ktoré kvety by sa k nemu najviac hodili. “Pozri sa , tie narcisky sú krásne, alebo tieto hyacinty, ale tie sú veľmi voňavé... Čo povieš na hortenzie?” pýtal sa ma s nadšením.  ” Vieš, to sú také tradičné veľkonočné kvety , neskúsime nejaké netradičné?”  Opatrne som sa mu snažila naznačiť, že hortenzie sa mi až tak nepáčia, nie že by to bol škaredý kvet, ale neboli práve správne vykvytnuté... Zrazu sme v malej škaule na zemi uvideli mach. Normálny lesný mach. “Braňo, čo keby sme dali do hrobu mach a naň položili nejaké výrazné solitéry?” Braňovi zaiskrili oči. “To by teda bolo…” A vykúzlil ten svoj milý potmehútsky úsmev a hneď zakontroval: “Dáme naň  tieto orchidei!” A z regálu vybral najdlhšie , asi 80 cm dlhé halúzky s rozkvitnutými kvetmi orchideí. Čo na tom, že boli snáď najdrahšie zo všetkých kvetín, jemu sa páčili a hlavne bol prešťastný, že Pán Ježiš bude krásne ozdobený.  Dali sme do košíka teda mach a orchidei a vznikol ďaľší problém. “A načo ten mach v hrobe položíme, mal by byť na úrovni sochy..” konštatovala som. “Neboj sa, neboj sa, ” upokojoval ma pán farár, “máme také malé kvetináčiky na fare, tie postavíme do hrobu dolu hlavou a na to dáš mach a potom tam položíš tie orchidei” rozplýval sa pán farár, že aké to bude krásne… Žiadny problém.  Vlastne sme sa tešili z toho obaja. To som ešte netušila , aké komplikácie ma budú čakať pri kladení machu do hrobu… Ale o tom inokedy :)  “Máš na fare nejaké nádoby , do ktorých by som postavila piaflóry?” Opať moja otázka. “Mám, ale neviem , či budú vYhovovať. Veď dokúpme!” Pohotovo odvetil. Tak sme v ďalšej časti obchodu do košíka nahádzali všetky možné floristické pomocky, ktoré v aranžmánoch normálne nevidno, ale sú z mnohých dovodov nevyhnutné. Napríklad, taký drot s veľkými okami aký sa dáva na zajačince:) veď sa aj volá zajačie pletivo alebo tak nejako… Spevňuje aranžmán aby správne stál a hlavne držal váhu kvetov.

Konečne po dvoch hodinách vyberania sme prišli k pokladni. Dvojposchodový košík na štyroch kolieskach sme mali taký zaprataný tovarom, že sme ho ledva tlačili. Chvíľu trvalo , kým náš tovar nablokovali. Keď pokladnička zahlásila výslednú sumu, zamotala sa mi hlava… “Veď toľko peňazí nemože mať Braňo ani pri sebe"pomyslela som si. Previnilo som sa na neho pozrela , ale on už vyplácal dlžnú sumu, pričom viedol vtipnú komunikáciu s pokladničkou až sa smiechom zadúšala. So širokým úsmevom tlačil vozík k autu . “Braňo, to je fakt veľa peňazí” hovorila som mu pri aute.  A on mi povedal:  “Vieš, mne na to dali ľudia. Prečo by som to neobetoval, keď to darovali veriaci?” To nepotrebuje žiadny komentár! Pán farár Bukovský mal skrátka široké a štedré srdce… Xkrát ma o tom presvedčil.

Konečne sme dorazili do chrámu, vyložili horu kvetov z auta a nastala paľba Braňových otázok:  “A ako to urobíš? A čo dáš na vrch a čo na spodok? A ako to bude džať? A nepotrebuješ pomoc? ” Hneď mi dal k dispozícii chlapcov, ktorí sa ma vypytovali čo majú robiť. Skoro ma šĺak trafil! “Braňo, potrebujem chvíľu pokoj, príď sa pozrieť o chvíľu, keď niečo urobím, musím sa na to sústrediť!” O pár minút, ešte som si ani nestihla roztriediť kvety a rozdeliť ich na dve strany, bol Braňo spať celý zvedavý, ako to vyzerá. Nevedel sa dočkať...  Keď som si rozmiestnila nádoby na oltár a začala do piaflórov aranžovať, pán farár ma začal poúčať.  “Berika, tam hore bude vystavená monštrancia so sviatosťou , prosím ťa, nechaj tam nejké miesto pre Pána Ježiša!“Komentoval moj výtvor. “Mňa porazí!” myslela som si,” čo to snáď neviem?” nenechala som sa vyprovokovať a pracovala som ďalej .  V duchu som prosila Pána o inšpiráciu na Jeho slávu.  Tak Braňo kamsi odbehol, ale nedalo mu to a o chvíľu zasa prišiel a tak sa to opakovalo až kým som výzdobu dokončila. Medzi tým mal x roznych vtipných poznámok, na ktoré si už presne nespomínam , ale vyrušovali ma v sústrední sa na prácu. Konečne som to dokončila. Pán farár stál pred ozdobeným Božím hrobom a blažene sa usmieval… Bol spokojný. To bolo pre mňa najvačším zadosťučinením. Vidieť jeho radosť a spokojnosť.  Veľkonočné sviatky mohol začať spokojne sláviť. A mne sa výzdoba Božieho hrobu na Teplickej stala každoročnou milou povinnosťou :) . Bernadeta Tokárová, Bratislava

Bernadeta Tokárová, Bratislava
8.4.2014

Rozlúčka s Braňom - sv. omša, Dóm sv.Martina, 7.4.2014

Drahí bratia, drahé sestry,

Chcel by som sa s vami veľmi krátko podeliť o kúsoček z toho všetkého krásneho, čo v nás, v jeho posledných farníkoch, Braňo zanechal. Dovolím si ho oslovovať v tejto chvíli jeho krstným menom – bol totiž prvým kňazom v mojom živote, ktorý mi tykanie navrhol – bez toho, aby to ubralo na jeho dôstojnosti a úcte, ktorú sme k nemu všetci prechovávali. 

Prežili sme s ním necelých osem nádherných objavných rokov, počas ktorých sme zažili veľmi hlboký vnútorný prerod. Z nás veriacich, ktorí sme sa po nedeľnej svätej omši zvyčajne roztratili domov, sa postupne stávali veriaci, bratia a sestry, ktorí začali pociťovať svoju vzájomnú blízkosť, náklonnosť a hľbší záujem o toho druhého. Už sme sa volali po mene ....., začali sme sa vďaka nemu vzďaľovať od toho smutného Sartrovského „Peklo, to sú tí druhí“ a namiesto slovíčka PEKLO sa tlačilo slovíčko NEBO, tak ako deťom nový trvalý zub.

Až pri Braňovi sme mnohí pochopili, že človek sa nemusí k Bohu brodiť náročnou cestou večne hľbajúceho a vlastnými myšlienkami strápeného mysliteľa, ale že Ježiša Krista môžeme nájsť vo svojich životoch veľmi jednoducho – vo svojich blížnych. A tak robil všetko preto, aby nám vytvoril pre takúto objavnú cestu čo najviac príležitostí. Naša fara bola vždy otvorená pre všetkých a postupne sa začala zapľňať a občas aj prepľňať - mladí, starí, rodiny s deťmi, spevokoly, stretká, farská rada – no prosto stretávali sme sa tam všetci, ktorí sme pociťovali túžbu previazať hlbšie naše pozemské cesty. Koľkože bolo tých spoločných stretnutí, letných splavov, plesov, lyžovačiek, letných dovoleniek, Bodiek za letom, Modlitieb otcov, Sväto-martinských hodov, farských táborov, miništrantských výletov ........, a každé stretnutie nebolo naplnené iba povrchnou ľudskou zábavou. Každodenná svätá omša mala vždy svoje pevné miesto, nech sme boli kdekoľvek. 

Bolo ešte mnoho a mnoho aktivít, činov i skutkov, ktoré konal a veľa z nich robil v skrytosti. Nikdy nezostal zameraný len na veriacich z našej farnosti. Svoj mobil, ktorý s obľubou používal, ale hlavne svoje srdce mal plné svojich blížnych, ktorých si priniesol so sebou zo svojich predchádzajúcich pôsobísk. Vďaka Braňovmu „medzifarskému“ charakteru, boli mnohí z nás obdarení tým, že spoznali iných úžasných ľudí.

Vďaka ti Pane, za tento požehnaný čas plný ľudských príbehov a stretnutí ! 

Braňo nikdy nedokázal obsedieť, stále ho čosi poháňalo vpred. Myslel rýchlo a ešte rýchlejšie prezentoval svoje vízie a plány navonok. Aj svoj predčasný odchod si spravil vo svojom štýle a s náležitou rýchlosťou.
Áno bol rýchly, ale zároveň zostával uvážlivým, bol moderný, ale zároveň pravoverný, bol veselý a večne usmiaty, ale zároveň aj hĺbavý a modliaci sa, žil v celibáte, ale zároveň vytváral okolo seba veľkú farskú rodinu. Bol mimoriadne empatický, hlavne voči ľuďom, ktorí prežívali telesnú či duševnú bolesť. Ak sa mu niekto zveril so svojim krížom, hľadal spôsob ako mu pomôcť. Takého človeka si vložil hlboko do svojej duše.
Osobitný vzťah si vytvoril hlavne k deťom – niektoré z nich už medzičasom doviedol do dospelosti. Nikdy neľutoval čas, ktorý im venoval. Robil to s láskou a bytostnou potrebou duchovného prežitia svojho vlastného otcovstva.

Braňo sa viackrát zmienil, že to, čo nám tak trpezlivo odovzdával bolo odrazom toho, čo sám prežil ako dieťa i mladík vo svojom rodnom meste Trnave a považoval si za povinnosť, odovzdať to ďalej. Veľakrát z jeho úst zaznela veta „Bez vás sa ja do neba nedostanem !“

V poslednej dobe častejšie naznačoval, že vo farnosti všetko beží už aj bez jeho mimoriadneho nasadenia a cítil, že svoje ďaľšie odovzdávanie sa by už malo byť zrejme na inom mieste. Zabudol nám však povedať, že jeho nová farnosť už nebude z tohto sveta. Veľmi príznačná bola jeho posledná kázeň, ktorú sme počuli na nedeľnej detskej svätej omši pred jeho odchodom na dovolenku, dnes už vieme, že „večnú“. Hovoril o veciach tak známych a predsa nami mnohými zatláčaných kdesi do úzadia : „Človek vskutku nepozná deň ani hodinu svojej smrti a musí byť neustále pripravený na svoj odchod z tohoto sveta“, popritom gestikuloval a naznačoval, že v celej hĺbke si uvedomuje, že hovorí aj o sebe. Svojou náhlou a nečakanou smrťou akoby nám nástojčivo opakoval slová „Chlapi, ja som nežartoval, čo som povedal, myslel som vážne !“

Pred pár dňami sa mi dostal do rúk úplnou náhodou jeden e-mail, jeden z mnohých, ktoré zvyknem bez prečítania jedným kliknutím vymazať. Tento sa mi akosi nevedome vnútil a ja som ho prečítal. Stáli v ňom nasledovné, hoc jednoduché, ale pravdivé vety :

• Potrebujeme svätcov bez sután a závojov. Potrebujeme džínsových a teniskových svätcov.
• Potrebujeme svätcov, ktorí idú do kina, počúvajú hudbu a prechádzajú sa so svojimi priateľmi a kamarátmi.
• Potrebujeme svätcov, ktorí si nájdu čas na každodennú modlitbu a sú schopní čistej lásky, alebo posväcujú čistotu.
• Potrebujeme moderných svätcov, svätcov XXI. storočia, ktorí vytvárajú svoju duchovnosť pre túto dobu.
• Potrebujeme takých svätcov, ktorí sú zaviazaní a odhodlaní pre potreby chudobných a nutné sociálne zmeny.
• Potrebujeme svätcov, ktorí pijú Colu, jedia hot-dogy, používajú internet a i POD.
• Potrebujeme takých svätcov, ktorí milujú Eucharistiu a nehanbia sa cez víkend piť pivo, alebo jesť pizzu so svojimi priateľmi.
• Potrebujeme takých svätcov, ktorí žijú v tomto svete a vedia si vychutnať dobré a čisté veci tohoto sveta, ale predsa sa nestanú svetskými…

No povedzte, odkiaľ mohol autor tohto textu poznať nášho Braňa ?

V mojom živote boli doposiaľ dvaja kňazi, ktorí ma svojou osobnou pastoráciou vo farnostiach, kde som mal to požehnanie pobývať, výrazným spôsobom obdarovali. Boli nimi VDp.Drška z „Kútú“ a Braňo z Trnavy. Obaja sa veľmi dobre poznali a boli si navzájom veľmi blízki. Nie je to tak dávno, čo Braňo odprevádzal VDp.Dršku na jeho poslednej ceste. Pre oboch bola naša farnosť Kráľovnej rodiny ich poslednou zastávkou v ich kňažskej službe.

Nech ich naša nebeská Kráľovná privedie oboch pred nášho nebeského Kráľa ! 

Všetci mu vďačíme za veľa – a naša vďačnosť nech nás pobáda a vedie k tomu, aby sme v tom, čo Braňo započal, pokračovali. 

A na záver si dovolím zarecitovať zopár veršov, ktoré som vytrhol z básničky, ktorú napísal v deň Braňovej smrti jeden z jeho miništrantov, dnes už teda maxištrantov ako im s obľubou hovorieval :

Slnko dnes zapadá,
Ach, zas a znova,
Jednu dušu hľadá,
čo čaká ju vlasť nová.

Také sú tie cesty,
Večer zavriem oči,
Prvý, druhý aj stý,
Ráno srdce mlčí.

Už sú rozpletené,
našich ciest dráhy,
Všetko odpustené,
Odpočiň, náš drahý !

Radostné dať Zbohom,
Nech zem viac len plače,
Čo obklopí ťa tichom,
Requiescat In Pace.

VĎAKA za všetko a DOVIDENIA v nebi !

Oto, Bratislava
7.4.2014

Nekrológ z KN 13/2014

Tretia pôstna nedeľa - nedeľa ako každá iná. Zobudiť najstaršiu dcéru, aby stihla ráno tréning, ďalšiemu rannému vtáčaťu pustiť na chvíľu v televízii rozprávku, skontrolovať zvyšné dve, aby dlho nevyspávali a stihli odísť včas z domu na krátky spevácky nácvik pred omšou. Finiš prípravy nedeľného obeda, odchod do kostola, manželkino uistenie, že rúra je vypnutá. So železnou pravidelnosťou opakujúci sa nedeľný ranný rituál. Pol jedenástka na Teplickej vo farnosti Kráľovnej rodiny v Bratislave, svätú omšu má náš pán kaplán Cyril Sitár, lebo pán farár Branislav Bukovský – náš Braňo – je na lyžovačke vo Francúzsku, kde užíva zaslúžený oddych od svojich farníkov. Miništranti zas nemajú kde sedieť, niet sa čo čudovať, narátal som ich 27. Po svätej omši polhodinka pred kostolom, prehodiť pár slov s každým priateľom a známym, dohodnúť prípadne program na nasledujúci týždeň, zahnať deti z ihriska do áut a električiek, utíšiť mládež aj seba, lebo o chvíľu začína v kostole omša o dvanástej. Najvyšší čas ísť domov, malé deti už riadne dobiedzajú, že sú hladné. Nedeľný obed a poobedňajšia siesta.

Pán farár Braňo Bukovský bol v poradí štvrtý správca našej, ešte stále mladej - kostol bol posvätený 25.9.1999 - farnosti Kráľovnej rodiny na Teplickej. Narodil sa 13.2.1968 v Trnave a sviatosť kňazstva prijal 10.6.1995. Kaplánske roky odslúžil v Piešťanoch a v Bratislave v Blumentáli a u Svätej Alžbety. Od roku 1999 pôsobil vo funkcii administrátora vo farnosti Veľké Ripňany. V roku 2001 bol menovaný za farára do farnosti Bratislava - Devín a od 1.7.2006 prišiel ku nám, do farnosti a kostola Kráľovnej Rodiny.

Verný svojmu módu operandi pre príchod nového farára do farnosti „jednu sezónu viac pozorovať ako konať“, chvíľu takpovediac „sondoval terén“, aby rok po svojom príchode, v lete roku 2007, zorganizoval prvú z rady – dnes už legendárnych - akcií pre rodiny farnosti, spoločný predĺžený víkend, ten prvý bol tuším v Belušských Slatinách. Pre mnohých skutočná iniciácia ako má fungovať spoločenstvo okolo kostola. Mnohému sme však nerozumeli. Prečo ľudia, ktorých poznáme z kostola zbežne podľa tvárí, zrazu zdieľajú s nami s najvnútornejšie pohnutia svojej mysle? Prečo sa na „našej“ akcii zúčastňujú rodiny z Devína, z predchádzajúceho pôsobiska nášho pána farára? Prečo sa k nemu správajú omnoho dôvernejšie ako my, jeho farníci, a ešte na dôvažok mu aj familiárne tykajú?

Dnes už poznáme odpoveď. Nielen my, rodiny s deťmi, ktorým náš pán farár venoval osobitnú láskavú pozornosť, ale my všetci, jeho drahí a milujúci farníci, celá farská rodina. Od batoliat, ktorým za smiechu a aplauzu preplneného chrámu vysluhoval sviatosť krstu; cez škôlkárov, ktorých nespočetnekrát objímal v náručí a nosil na svojich ramenách; školákov, ktorým okrem vysvetlenia a sprítomnenia Božieho slova nikdy nezabudol v nedeľnej kázni pripomenúť aj školské a rodinné povinnosti; tínedžerov, ktorí radostne vystupovali v ním režírovaných scénkach o bratislavskej rodinke; vysokoškolákov, ktorých v spoločných akciách spájal s rodinami farnosti; pracujúcich, ktorým po rannej svätej omši prial úspešný deň; až po seniorov, ktorým venoval svoju úprimnú synovskú lásku a oddanosť.

V nasledujúcich rokoch Braňovho pôsobenia u nás na Teplickej bolo predĺžených víkendov a tzv. Bodiek za letom veľa. Liptovský Ján, Motyčky, Pruské, Terchová, Badín. A nielen to. Letné splavy, letné tábory pre deti, zimné lyžovačky, fašiangové farské plesy, farské hody s cukrovou vatou a divadielkom, výlety miništrantov a spevokolu, stretnutia so seniormi, starostlivo pestované kontakty s bývalými kaplánmi, piatkový futbal, stretká, agapé po omšiach „so šálkou kávy či čaju“, krížové cesty cez sídlisko za kostolom, púte do Marianky, „výjazdové“ spoločné modlitby otcov a matiek na bratislavských vianočných trhoch, nedeľné stretnutia manželov nad dobrými knihami, vínom, kávou, premietanie filmov, či roráty s povestnou párkovou afterparty. Všade tam, uprostred nás, bol s nami náš pán farár, aby nám načúval, aby nás viedol, občas láskavo a pritom dôrazne napomínal, ale predovšetkým učil, usmerňoval, utešoval a povzbudzoval. Dobrý pastier, ktorý pozná a miluje svoje stádo, a preto vie, že ovce treba na pašu odvážne viesť a nie hnať palicou a vycerenými tesákmi pastierskych psov. Skutočný a reálny Kristov kňaz, ktorého ste sa mohli dotýkať a kedykoľvek mu brnknúť na mobil. Ak nedvihol, lebo práve natáčal niečo pre RTVS, alebo sedel v Brne na prednáškach, kde si doplňoval vzdelanie cirkevného sudcu, vždy zavolal naspäť, napísal smsku alebo poslal mail.

Náš pán farár Branislav Bukovský zomrel náhle dňa 23.3.2014 na lyžiarskej dovolenke vo francúzskych Alpách. Rutina nedele sa v okamihu zmenila na nepoznanie. Od popoludnia tretej pôstnej nedele sme konfrontovaní s touto stále neuveriteľnou správou. Ľudia akosi častejšie prichádzajú do nášho kostola. Modlíme sa spoločne ruženec a krížovú cestu. Zapĺňame náš kostol pri svätých omšiach ráno aj večer. Náš pán kaplán Cyril Sitár statočne bojuje o naše skľúčené duše, sedíme však v kostolných laviciach s hlavami sklonenými ako skutočné ovce bez pastiera. Bolí to tak veľmi.

Dobrotivý Bože, ďakujeme Ti za dar života Tvojho služobníka Braňa. Prosíme Ťa, preukáž mu svoje milosrdenstvo. Priviň ho do svojej láskavej náruče. Matka Božia, Panna Mária, Kráľovná rodiny, poteš nás plačúcich a oroduj za nás!

Palo, Bratislava
7.4.2014

Na stavbe domu

U nás bol Braňo ako diakon veľmi krátko. Aj tak mal v Seredi veľa priatelov, s ktorými bol v kontakte.
Nás sobášil pred 15 rokmi a odvtedy chodil na ” kontroly “. Bolo to milé, že si našiel čas aj pri tom svojom nabitom programe.
Budú nám chýbať tie nedeĺné poobednajšie ” prepadovky ” keď sa u nás zastavil na ceste od rodičov naspäť do Blavy.  / aj keď to úplne po ceste nemal… /
Skontroloval ako rastú chlapci, ponaťahoval ma s tými jeho obľubenými poznámkami o ženách.

Bol u nás na návšteve aj v čase, keď sme začali stavať dom a medzi rečou sme vraveli, že v sobotu budeme mať brigádu kde prídu aj ostaní kamaráti a budeme betónovať základy. Ponúkol sa, že rád by prišiel aj on. Povedali sme si, fajn, veď každá pomocná ruka sa hodí a v duchu som si pomyslela, že asi aj tak nebude môcť prísť, lebo bude mať iné povinnosti, alebo ak aj príde, tak len na chvíľu, lebo tu stretne ostatných brigádnikov, čo boli vlastne tiež jeho kamaráti / bývalý miništranti /.  Prišiel a nakoniec bol takmer do konca ako ostatní ...  Poobede sme ho už posielali domov, bol už unavený, ale nechcel. Povedal mi, že prečo by mal odísť, keď robota ešte nie je skončená. Vtedy som videla tú jeho pevnú vôľu a pochopila ako zvláda to množstvo povinností, ktoré mal a ktoré robil rád.  Bolo to v čase, keď už bol v telke a my sme ho familiárne volali ” mediálna hviezda ” a bavili sa spoločne na tom ako nám mediálna hviezda pomáha na stavbe.
Takto nám Braňo pomáhal v budovaní našej rodiny nielen duchovne, ale aj manuálne pri miešačke na stavbe domu.

Sme mu veľmi vďační za to, že bol 20 rokov súčastou našich životov.

Jana a Ivan, s Matúškom a Lu, Sereď
5.4.2014

osobny trener

Precital som vsetky spomienky, ... vela popisaneho mi propomenulo usmevne spomienky na Brana, ... napisem len jednu malickost, Brano bol jediny farar ktorý si somnou potykal ... a naučil ma hrať squash. Kto už len može povedať chodil som hravať squash s farárom :) ... zároven vdaka jeho treningu som potom nemal problem vypukat svojich kamošov… dik za to .. a za všetko ostatné, čo zostane navždy v mojom srdci.

Jozo P., Bratislava
4.4.2014

"Len tak dalej"

Pana farara Brana som zazila, ked posobil vo Velkych Ripnanoch.
K tejto dedinke mal na starosti este aj 3 dalsie filialky, z ktorej-z jednej z nich pochadzam i ja-Luzany.
V tom obdobi som sa pripravovala na Birmovku. Mozem popvedat tolko, ze za jeho posobenia a vdaka nemu som   pocitila otvorenu naruc Cirkvi, otvorenu pre vsetkych…aj pre mna. Zalezalo mu, aby sme sa ako filialka tiez citili sucastou farskej rodiny. Dostalo sa mi od neho i povzbudenie byt v Cirkvi aktivnejsou. Podporoval kazdy,aj maly pokus o tvorenie niecoho dobreho a pekneho.
A este jedna veticka, taka obycajna, no s neobycajnou hodnotou…“Len tak dalej”...povzbudenie darovane od Brana, ktore mi daroval po tom ako som cerstvo pobirmovana kracala od otca biskupa a on zotierajuc mi olej z ruk a z cela prehodil tychto par slov… Jedna jednoducha ludska veta a stala sa pre mna nezabudnutelnov…
Prave skrze tu ludskost a vsimavost boli jeho slova Bozim pohladenim…Dakujem ti za ne.
“Len tak dalej”...ano, v ludskosti, vo vsimavosti pre druhych, v kracani za Panom…

farnicka Lubica

Lubica, Luzany
4.4.2014

Šľachetné a obetavé srdce

Braňa poznám asi 19 rokov. Bol som asi jedným z prvých, s ktorým si v Piešťanoch potykal. Povedal však, že mu môžem tykať iba medzi štyrmi očami. Ako novokňaz vysvetlil, že v seminári ho vystríhali, aby si nepotykal hneď s každým ...

Braňa si pamätám ako veľmi šľachetného človeka. Nešetril svoj čas, energiu a ani svoje peniaze na chod farnosti. Veľa krát som ho videl, ako finančne dotoval tú či onú akciu. A keď som to videl, tak som mu občas trochu na to prispel.

Chodil som mu na spovede - väčšinou ma prijal na byte, alebo sme šli na prechádzku. Raz mi pri rozhovore strelil aj dosť silné zaucho, ktoré som si vyslovene vypýtal, keď som bol úplne zdeptaný z pomerov v kňazskom seminári. Nečakal som to :-), ale už asi nevedel, čo má so mnou robiť. Keď som sa na dlhšiu dobu odmlčal a nekontaktoval som sa s ním, ozval sa mi on, že na mňa pamätá v modlitbách… To bol pastier!!!

Braňo ma naučil aj degustovať víno. :-)

Obdivoval som jeho široké portfólio kontaktov a kamarátov, ktoré udržiaval. Ja som bol iba jedným z mnohých, ale cítil som sa dôležitý tak, ako každý iný.

Braňo ma aj sobášil. Mali sme pozvaných aj neveriacich mladých na svadbu, ktorí povedali, že už boli na veľa cirkevných sobášoch, ale že tento farár je fakt super. Oslovil ich. Dúfali sme, že by sa ešte mohli skontaktovať, aby aj títo ľudia mali možnosť zažiť atraktívne cirkevné spoločenstvo… a uveriť... S manželkou to budeme mať teraz ťažšie, ale Braňo sa snáď prihovorí, aby sme zvládli byť atraktívnymi kresťanmi a dokončili to, čo Braňo začal.

Asi dva týždne pred tým, ako nás predbehol do večnosti, prišiel k nám na návštevu, aby požehnal manželku pred pôrodom. Pred odchodom do pôrodnice (5 dni po tom, ako nás predbehol do večnosti) sme sa s manželkou ešte pomodlili a poprosili Braňa o príhovor. Pôrod bol bez komplikácií, a bábätko je krásne a zdravé ako buk (všetky stupnice vyšli na plný počet a ani detskú žltačku nemalo - až sa detský lekárka čudovala).

Braňa si absolútne najviac vážim pre jeho veľkorysosť, šľachetnosť, štedrosť, obetavosť, pastierstvo - jednoducho mal fantastické duševné a duchovné srdce. VĎAKA za všetko!!! Mám Ťa rád!!!

Braňo Bukovský - oroduj za nás!

Martin, Bratislava
3.4.2014

Nedeľné detské sväté omše

Nedeľné detské sväté omše boli vždy zážitkom….boli to skutočné stretnutia s Bohom a s farskou rodinou.
Prostredníctvom neodmysliteľných scénok “zo života jednej bratislavskej rodiny” dokázal Braňo názorne vysvetliť deťom Božie slovo, humorne, ale zároveň priamo, a s konkrétnou úlohou ako žiť evanjelium v bežnom živote. a do jeho kázne sa zmestil aj príhovor rodičom.
Bolo úžasné sledovať ho ako zapájal najmenších miništrantov a dával im pocit dôležitosti, ak bolo treba niečo podržať, priniesť....
Nezabudnem na jeho kropenie svätenou vodou - s veľkou radosťou, energiou a všade, ešte aj na chórus vyšiel- a kto mal okuliare, radšej si ich dal dole z nosa :)
Stále prekvapoval nápadmi a tým ako nás vťahoval do liturgie, do plnšieho prežívania omše - nesedeli sme v laviciach ako diváci, ale ako rodina okolo stola.
Po sv. omši vyšiel Braňo von pred kostol, a zastavil sa naozaj pri každom, aby sa spýtal,ako sa má a čo je nové. Postál chvíľu, zažartoval, a už bol ďalej…ale v človeku zanechal pocit, že na Teplickej je doma.

Zuzana, Bratislava
2.4.2014

Spomienka na Braňa

Prešlo len niekoľko dní od okamihu,  ako prišla smutná správa z francúzskych Álp,  že v nedeľu, 23.3.2014,  si pán života a smrti povolal nášho pána farára Branislava Bukovského do večnosti.
Správa sa síce širila rýchlosťou blesku, ale nechceli   sme ju prijať ako realitu,  akosi sme sa tomu bránili,  veď  pán farár Braňo mal len 46 rokov, veď bol zdravý....
Veď náš pán farár Braňo bol plný vitality, pravidelne športoval,  mal síce vysoké pracovné tempo, ale vedeli sme, že to bol jeho životný štýl,  robiť všetko na 200%.  Bol síce unavený , ako to pred dovolenkou býva . Tešil sa na lyžovačku s priateľmi , že si tam oddýchne.
Zamýšľam sa z odstupom času,  kto bol Braňo pre farníkov, kto bol Braňo pre mládež,  kto bol Braňo pre spolupracovníkov v televízii, na cirkevnom súde, kto bol Braňo pre oltárnych spolubratov, pre sestru a rodičov,  proste pre nás všetkých.
Viem však s istotou povedať: bol to človek, ktorý zasvätil svoj život Bohu a službe blížnym.  Tým, ktorí ho v danej chvíli potrebovali, či to bolo v Piešťanoch,  Ripňanoch, v Blumentáli, v Modrom kostolíku, v Devíne, či u nás na Teplickej.
Bol majster v budovaní rôznych spoločenstiev cez miništrantov, spevokol, seniorov, cez modlitby matiek, modlitby otcov… Stále organizoval a plánoval aktivity so svojou farnosťou, ale aj s fanosťami,  kde pôsobil v minulosti.  Mali sme možnosť spoznať  Pieštancov, Devínčanov, boli sme v jeho rodnej Trnave.
Nebránil sa púťam s farníkmi do Talianska,  k sv.otcovi,  do Assisi,  do Svätej Zeme,  do Čenstochovej, k Panne Marii do Mariazelu… Nebránil sa ani spoločným dovolenkám.
V mestkej farnosti vybudoval farské spoločenstvo, ktoré žije a rieši problémy všetkých farníkov.
Ak mal niekto zdravotný  problém,  hneď zoragnizoval modlitby a slúžil na tento úmysel sväté omše…  za Ivana,  za Alicu, za Klárku, za Janka, za Zuzku….
Ak mal niekto osobný problém,  vedel sa porozprávať,  vedel pomôcť.
Ak bolo treba povzbudiť,  ak bolo treba vliať nádej,  ak bolo treba potešiť, ak bolo treba čosi napraviť, bol pripravený. Vždy myslel na všetko.
Vedel sa spoločne smiať, veseliť, zabávať a ak bolo treba spolu smútiť a poplakať  si, vedel aj to.
Vedel vystihnúť  to, čo dušu farníka trápi a čo potrebuje v danej chvíli.
Vedel tieto potreby klásť na oltár a riešiť ich spoločne v modlitbe s Pánom Bohom.
Vďaka Ti za to Braňo, že si nás naučil vidieť Krista v každom našom bratovi a sestre, či už je veriaci alebo neveriaci, veď sme všetci boli stvorení na obraz Boží.

Ešte raz „VĎAKA“,  si stále v našich srdciach .
                                                          Ján   M.

Ján M, Bratislava
2.4.2014

Modlitby otcov

Táto spomienka je úplne čerstvá - z prvých modlitieb otcov “bez” nášho pána farára, premiérovo s pánom kaplánom. Bolo nás 18 alebo 19, skrátka historicky prelomová účasť (pamätník Vlado tvrdí, že padol dlhoročný rekord 13 kusov). Sedeli sme v jedálni okolo veľkého stola, čítali Božie slovo, v tichu načúvali sústredene jeden druhému, aby sme sa vzápätí mohli (niekedy aj cez ventil “chlpatejšej” poznámky - úplne sme vo svojich predstavách videli akože pohoršený Braňov výraz tváre so stisnutými perami ťažko zadržiavajúcim úškrn) na plné kolo (slušnejšie sa to nedá povedať) rozrehotali. Ďakujeme Ti Braňo, že nás stále učíš Boha hľadať nie vo vysokej filozofii, ale v bratovi, ktorý sedí vedľa mňa.

Palo, Bratislava
2.4.2014

Dve tváre

Kto mal príležitosť zúčastniť sa na nejakej spoločnej akcii s našim pánom farárom potvrdí, že jeho pozitívna bezodná energia bola taká nákazlivá, že dokázal vtlačiť hlbokú pečať atmosfére každému rodinnému podujatiu. Niekedy sme ani nestačili reagovať na sled jeho rýchle sa meniacich nápadov. Spomíname ako sme na jednej Bodke za letom, (tradičnému poslednému prázdninovému predĺženému víkendu pre rodiny) ešte po príchode ani nestihli poriadne vystúpiť z auta a už sme počuli jeho zvučný hlas: „No konečne ste prišli! Za pol hodinu sa stretávame všetci v telocvični, tak si rýchlo vymyslite scénku! Každá rodina tam bude niečo hrať!“ A skôr ako sme sa spamätali, už sa ponáhľal s hlasným smiechom organizovať niečo ďalšie…

Toto bola tá jeho extrovertná tvár ako ho mohli mnohí poznať. Smiech, hlučné usmernenia, rýchle zmeny plánov, ktoré sa prispôsobovali aktuálnej situácii. Ale mnohí z nás mali možnosť spoznať aj tú druhú, hĺbavú časť jeho povahy. Či to už bolo, keď stíšeným hlasom a žiariacimi očami vysvetľoval Sväté písmo na Modlitbách otcov, alebo na rodinných výletoch, keď večer potom ako už boli deti
uložené v posteliach a rodičia si konečne mohli sadnúť spolu, stíšeným hlasom rozprával a často len počúval akoby si vychutnával toto rodinné spoločenstvo…

Mnohí z nás mali tú príležitosť rozprávať sa s ním aj osamote. Pre mňa to boli tie najsilnejšie chvíle ku ktorým sa rád vraciam. Dokázal si vtedy otvoriť srdce a rozprával o živote, veciach medzi nebom a zemou až do chvíle, keď opäť nepribehli nejaké deti a on bol opäť tým hlučným pánom farárom, ktorí hneď riešil sto vecí naraz.

Andrej, Bratislava
1.4.2014

Obetné dary

Možno to nie je veľká spomienka,len taká drobnosť čo ma vždy donuti usmiat sa. Veľa krat sme my,mladí nosili obetné dary lebo aj pán farár hovoril aby sme aj my viac zapojili cez sv omsu.  Pamätám si, že vždy ked sme doniesli chlieb a víno poďakoval sa a usmial sa a veľa krat pridal aj dajaku vtipnu poznámku, ktora mi hneď spravila krajšiu svätú omšu a cely den. Pamätám si presne čo povedal naposledy ked som niesla obetne dary mne a kamaratke,Alici. S úsmevom nám povedal: “Dievčatá, vy ste nám dajako vyrástli. Za chvíľu ma aj prerastiete!“a usmial sa. Hore na chórus sme odchádzali s veľkým úsmevom krútiac hlavou nad tým našim pánom fararom, ktorý jednou obycajnou vetou vedel zlepšiť den.

Terezka, Bratislava
1.4.2014

Náš pastier

Tak ako každý rok, tak aj tento sme boli my mladí cez vianočné prázdniny v Blatnici na výlete s pánom kaplánom. Pán farár tam za nami väčšinou chodil na jeden, dva dni ale tento rok to nejako nestíhal tak povedal že nepríde. Avšak okolnosti spôsobili, že na druhý deň ráno prišiel na otočku a povedal nám zopár slov, ako otec svojím deťom. Keď odišiel o dve hodiny prišla smska:
Ahojte, Zabudol som povedať, že keby jeden z vás bol aj na konci sveta stratený, tak otec i pastier pôjde hľadať a prijať. To je, prečo som chcel byť s vami. Užite si!

Dominika, Bratislava
1.4.2014

Ako si vždy počúval...

Keď bol Braňo ešte v Piešťanoch, tak sme spolu trávili veľa večerov pri rozhovoroch o tých pre nás mladých najdôležitejších veciach tej doby. Vždy mal na kaplanke pre nás otvorené dvere a prežíval všetko s nami. Bol mi veľmi blízky človek a veľmi ovplyvnil moje formovanie.
Potom nás opustil na ďaľšie pôsobiská do Ripňan a Bratislavy. Boli sme ďalej v kontakte, vzťahy sa presunuli na druhý level - už som bol viac než dospelý a on nám povedal, že budeme pre neho vždy jeho ovečky v stáde, ale život sme si riadili už sami. V myšlienkach bol stále s nami.
Nedá sa mi napísať všetko, tak aspoň heslovite: kaplanka na fare v Piešťanoch, výlety do Tatier, Raja, večery na fare v Ripňanoch, Blumentáli, Devíne v jeho byte v BA.
Branko ani som sa Ti nestačil poďakovať.

Martin, Piešťany
1.4.2014

Vylety a Oslovovanie ;-)

Nikdy nezabudnem na spolocne vylety. Posledny vylet ktory som bol aj s Panom fararom bol vylet na Krivan. Vylet bol urceny pre chalanov okolo 15 rokov a v den ked sa malo odist som isiel domov z omse ked mi zvonil telefon. Zdvihol som a Pan farar mi hovori ze jeden ministrant nemoze ist tak ze aby som isiel ja. Mal som hodinu na to aby som sa najedol zbalil a isiel na Vinohrady na stanicu. Ked sme prisly do Liptovskeho Mikulasa Pan farar nas uz ocakaval na stanici sadli sme do auta a isly sme do dediny kde sme boli ubytovani. Na druhy den sme isly do Aquparku Aquacity Poprad. Ako sme vsetci poznali Pana farara na verejnosti nemal rad ked sme ho tak volali. Vzdy nam povedal:” Kto mi povie Pan farar tak si to plati sam”.

Rudi, Bratislava
31.3.2014

Pán farár a deti

U pána farára som si veľmi vážila aj jeho blízky vzťah k deťom,  rozumel hlavne chlapcom, menším či väčším. Naši obidvaja chlapci boli jeho miništrantmi na Teplickej.  Matej miništroval už od 4 rokov.  Vedel sa im vždy s úsmevom prihovoriť, ešte aj počas omše pri „umývaní rúk“.
Pred prvým svätým prijímaním bol Tomáš u pána farára na spovedi. Po spovedi sme sedeli ešte chvíľku v lavici, Tomáš žmolil v ruke papierik s napísanými hriechmi. Pán farár išiel okolo a keď uvidel Tomáša s papierikom, povedal: „Tomáš, poď, spoločne spálime tie tvoje hriechy“. Myslím, že v tej chvíli krajšie gesto urobiť nemohol.
Maťka zobral zopár krát do Trnavy, keď išiel na otočku k svojim rodičom. Ten sa vrátil plný zážitkov, čo mu pán farár po ceste rozprával, ako mu ukazoval kocúrika ktorý mal zlomenú nožičku, psíka…
Myslím, že naši chalani si tieto a aj iné krásne spomienky na pána farára uchovajú po celý život.

Andrea Martináková, Bratislava
31.3.2014

dovolenka s kávovarom

S Braňom sme v našej farnosti na Teplickej v Bratislave zažili aj rôzne úsmevné príhody. Jednou z nich bol odchod na dovolenku v Chorvátsku v júli 2010. Keďže sme cestovali viaceré rodiny autami, stretli sme sa na parkovisku za farou. Braňo vycúval z garáže a keď sme sa pozreli do jeho auta, sedel tam na zadnom sedadle kávovar. Braňo sa uškrnul a povedal: “Nemám manželku, tak beriem kávovar”.

Andrea, Bratislava
30.3.2014

Jedno z posledných stretnutí

Braňo mal rád bedminton, hrával túto hru s kamarátmi, s dobrými hráčmi aj so začiatočníkmi. Naposledy to bolo vo štvrtok 20. marca 2014, keď sme boli hrať štvorhru – Matúš, Ondrej, on a ja. Prišiel v tradične dobrej nálade. Bol však mierne rozladený zo šoférskych schopností nežnejšej časti populácie, ktoré komentoval vyjadrením, že “ženy by nemali šoférovať”. Dobre sme si zahrali, mládežníkom vysvetľoval ako sa zlepšiť. Hrali sme aj na body, ale Braňo hral hlavne pre radosť.
Keď sme odchádzali, opýtal sa nás, či sa prídeme v piatok na omšu rozlúčiť. Na tie slová nezabudnem, vlastne ani neviem, ako to myslel….

Martin, Bratislava
30.3.2014